𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 35|

ZOE

S Maxom v tesnom závese som nasledovala Karu, ktorá rýchlym tempom kráčala nie príliš strmým kopcom dole. 

,,A prečo s nami vlastne nešli chalani?" opýtala som sa a otočila som sa späť ku karavánu. Okolie vozidla však bolo stále prázdne. 

,,Prídu za nami neskôr. Nie sú príliš na kolotoče," pokrčila ramenami, no nedala si námahu s tým, aby sa otočila. 

,,Prvá vec s ktorou s nimi musím súhlasiť," zamrmlal za mojím chrbtom Max. 

Spýtavo som nadvihla obočie, no presne tak, ako pred chvíľou Kara, len pokrčil plecami. 

,,S vami je dnes vážne sranda," pokrčila som nosom a po zvyšok cesty sme kráčali v tichosti. 

Zastavili sme sa pred prvou atrakciou, ktorou bol autodrom a Max nadšene zatlieskal rukami a náhlil sa ku stánku, kde už stál netrpezlivý rad ľudí čakajúci na lístky. 

O niekoľko minút mi už pred nosom zamával malými papierikmi a jeden z nich podal Kare. 

,,A čo ja?" potriasla som zmätene hlavou. 

,,Ty pôjdeš so mnou, ryšavá. Konečne ti budem môcť predviesť, ako sa jazdí," uškrnul sa a nečakajúc na nás sa pohol ku atrakcii, kde sa práve ozval gong ktorý oznamoval, že začína ďalšie kolo. 

,,Presne toho som sa bála," pretočila som očami, načo sa Kara potichu zasmiala a nasledovala Maxa, ktorý sa práve usadil v červenom aute. 

Pri pohľade na jeho dlhé nohy, ktoré pred sebou s námahou zohýnal, som sa z chuti rozosmiala. 

,,Nebolo by rozumnejšie, ak by som šoférovala ja?" podpichla som ho, no Max automaticky nesúhlasne pokýval hlavou. 

Tento krát sa ozvalo trúbenie, ktoré naopak signalizovalo štart a všetky autíčka sa zbesilo roztrúsili okolo nás. Hlavou som otáčala do strán, no Karu sa mi nájsť nepodarilo. Zahliadla som ju až po dvoch pokojných kolách, ktoré sme urobili okolo trati. 

,,Toto si mi chcel ukázať?" znudene som zívla. 

,,Nie. Toto," prižmúril oči Max a volantom prudko otočil, takže sme sa v momente zrazili so susedným autíčkom, ktoré riadili dve dievčatá v našom veku.

Obe sa pri pohľade na Maxa rozchichotali a snažili sa svoje auto znovu dostať pod kontrolu. To už sa naše auto rozbehlo opačným smerom a ja som tak konečne mohla vyhľadať Karu, ktorá sa práve zrazila so starším pánom, ktorý mal vedľa seba posadeného asi desaťročného chlapca. Kara ospravedlňujúco pokrčila plecami a auto nasmerovala smerom, kde sme sa práve nachádzali my. Kara svoj pohľad zamerala na nás a odhodlane zovrela obomi rukami volant. 

Max prižmúril oči presne tak, ako to môžeme vidieť v každej jednej kovbojke, kde sa dvaja muži pripravujú na výstrel. Stoja oproti seba a sú si vedomí, že vyhrať môže len jeden z nich. Presne tak sa tvárili moji priatelia. Akoby ostatné autíčka okolo nich vôbec neexistovali. 

Zmätene som sa obzerala okolo seba. Bola som snáď jediná, ktorá ten ich zápal vôbec necítila. Otrávene som sa jednou rukou oprela o kraj autíčka, keď sa v tom to naše prudko pohlo a mojím telom jemne trhlo.