𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 31|

Zoe

,,Chceš šoférovať?" opýtala som sa, keď sme sa zastavili pri aute.

Max prekvapene prikývol a ruku natiahol mojím smerom. Z vrecka nohavíc som vytiahla kľúče a položila ich do jeho veľkej dlane. S úsmevom na perách zovrel ruku s kľúčmi a niekoľkými dlhými krokmi obišiel auto.

,,Kara?" prehovorila som otrávene.

Kara konečne odlepila pohľad od mobilu a so zmäteným výrazom na tvári sa silene usmiala.

,,Tak ideš?" ukázala som na auto a Kara si so smiechom buchla po čele.

,,Prepáč, trochu som sa zamyslela," zaštebotala a posadila sa na zadné sedadlo auta.

,,Samozrejme," zamrmlala som viac menej pre seba a posadila sa na predné sedadlo, vedľa Maxa.

Dôvod, prečo som Maxa pustila z vlastnej vôle za volant bol prostý. Bola som natoľko nervózna, že by som pravdepodobne vrazila do prvého stĺpu. Za moju nervozitu mohli moji priatelia, ktorí mi zo života robili dokonalý uragán. Kara bola mysľou kdesi v krajine zázrakov, alebo minimálne na mieste, kam som mala momentálne vstup zakázaný. A Max? Max ma pobozkal. Tak dobre, bol to len letmý bozk, no stále sa počítal. Hneď potom sa správal, akoby sa nič nestalo. Ako som sa však mala správať ja? Stále bolo priskoro, aby som si myslela, že medzi mnou a Maxom je čosi viac, ako priateľstvo. A zároveň bolo príliš neskoro, aby naše priateľstvo bolo, ako pred tým.

V kútiku duše som začala ľutovať, čo sa medzi mnou a Maxom v tú noc stalo. Nikdy som to neplánovala priznať, no presne tak som to cítila. Možno by to bolo inak, keby mi Max dal aspoň trochu najavo, že bude všetko v poriadku. Keby mi nedával ďalšie príležitosti, aby som po ňom túžila. Presne tak, ako v tú noc.

Nevedome som potriasla hlavou práve v momente, keď sme zastavili pred Kariním domom.

,,Vstávame, šípková ruženka," prehovoril Max a Kara s úsmevom zodvihla hlavu od mobilu.

,,S kým si to do riti celý deň píšeš?" opýtal sa zvedavo a pohľadom zavadil o mňa.

Okamžite som tvár odvrátila k oknu, no bola som viac než zvedavá, ako Kara odpovie.

,,S nikým," skrivila tvár a skôr, než by sme jej stihli položiť ďalšiu otázku, vysúkala sa z auta a náhlila sa k domu.

Bez pozdravu. Proste len zdrhla z auta.

,,Vy ženy ste zvláštne stvorenia," rozosmial sa Max, keď sa auto dalo do pohybu. Kara už dávno zmizla za dverami domu.

,,To myslíš vážne?" celým telom som sa natočila ku Maxovi.

Môj ostrý tón ho prekvapil, no zároveň pobavil.

,,Máš krámy, ryšavá? A mimochodom, zapni si pás. Vieš, že to nevidím rád," ukázal mojím smerom a pohľadom skĺzol po mojom tele.

,,Nie, nezapnem!" prekrížila som si ruky na hrudi a vystrela sa, aby som sa mu nemusela pozerať do tváre.

Doslova som cítila, ako moja tvár horí.

,,Ale zapneš," zopakoval tento krát prísnejším tónom, načo som sa tento krát rozosmiala ja.

,,Nie, nezapnem," oponovala som ďalej.

Táto hra sa mi začínala páčiť. Hrala som sa s Maxom presne tak, ako to robil on.

,,Do riti, Langlayová!"

Max ma práve oslovil priezviskom. Také čosi sa stávalo len vo výnimočných situáciách. Max bol nasraný. A to poriadne.

,,O čo ti ide?" opýtal sa trochu miernejším tónom, v ktorom sa však stále miešala zmes hnevu.