𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 52|

Kara 

Snažila som sa Zoe nesúdiť. Snažila som  byť kamarátkov presne tak, ako to robila po celé tie roky ona. Napriek tomu som však mala pocit, že som mohla urobiť viac. Mohla som na ňu pritlačiť, mohla som ju prehovoriť.

Kráčala som s ňou po nemocničnej chodbe a z toho pachu sa mi dvíhal žalúdok. Pozerala som sa na jej chudé, zničené telo a strhanú tvár a pochopila som, že to tak možno bude lepšie. Možno by to skutočne nezvládla. 

Posadili sme sa v tichosti na zelené stoličky pred miestnosť, kde sa to všetko malo skončiť. Pomaly som sa natiahla za jej rukou a jemne ju stisla v tej svojej. Bola studená a skrehnutá, presne tak, ako duša mojej kamarátky. 

,,Zoe, ja len..."

,,Prosím, nič nehovor," zastavila ma so slzami v očiach. 

Jej pohľad hovoril za všetko. Prosila ma, aby som na ňu viac nenaliehala. Bola rozhodnutá a ja som s tým nemohla urobiť nič. Očami som pomaly skĺzla na jej brucho, kde mala položenú druhú ruku a zhlboka sa nadýchla. Nemohla som plakať. Nie teraz. Nie pred ňou. Nemohla som sa však ovládnuť. Musela som to aspoň skúsiť. Neodpustila by som si, ak by som sa aspoň nepokúsila zvrátiť túto šialenosť. 

,,Nerob to. Viem, že to nechceš," zasmrkala som, no Zoe sa naďalej pozerala kdesi pred seba. Hypnotizovala stenu bielej farby. Sánku zatínala, akoby sa snažila zadržať slová, ktoré mala na jazyku. Možno žiadne neboli, ale ja som vedela, že kdesi hlboko vie, že mám pravdu. 

Mobil v jej kabelke sa rozozvučal. Hlasné tóny melódie zaplnili celú miestnosť a zvuk sa odrážal od stien. 

,,Kto je to?" opýtala som sa, keď na zvonenie nereagovala. 

Nervózne sa pomrvila na stoličke. 

,,To Max. Volá mi neustále," precedila cez zuby a kabelku, ktorú mala prevesenú cez plece necitlivo hodila na stoličku vedľa. 

,,Čo od teba chce?" vyzvedala som ďalej.

Topiaci sa aj slamky chytá. A presne to bol aj môj prípad. Ak existovala nejaká možnosť, ako to všetko zvrátiť, hoci aj malá, bola som ochotná urobiť čokoľvek. 

,,Ja neviem a vôbec ma to nezaujíma, Kara. To je snáď pochopiteľné," podráždene sa otočila mojím smerom. 

Už - už som jej chcela povedať, že si to Max možno celé rozmyslel. Že to dieťa chce, aj keď som tomu sama neverila, no presne v tom momente sa veľké biele dvere otvorili a sestrička mávla na moju priateľku. 

Dych sa mi zastavil. Zoe sa postavila a bez toho, aby na mňa čo i len pozrela prešla veľkými dverami, ktoré sa za ňou s buchotom zatvorili. Zmätene som vyskočila na nohy a pribehla ku dverám. Bezmocnosť, ktorú som cítila mi nedovolila urobiť ďalší krok. Stála som, ako paralyzovaná. Jediný pohyb, ktorého som bola schopná bolo chvenie môjho tela. Zima sa striedala s teplom, všetky pachy, akoby sa zliali do jedného a ja som viac neudržala všetku tú tiaž. Môj žalúdok sa naplnil kyselinou a naplo ma na zvracanie. Bola som až príliš rozrušená na to, aby som vnímala ostatných ľudí, ktorí sa práve zastavili pri vedľajších dverách a prezerali si ma. Možno sa ma na niečo pýtali, no tým som si nebola celkom istá. 

Z tranzu ma prebralo až ďalšie zazvonenie mobilu. Na chvíľu som zaváhala, no napokon som pomalým krokom podišla ku kabelke patriacej Zoe a mobil vytiahla z menšej priehradky. Na displeji sa vynímalo Maxovo meno. Prstom som pomaly potiahla za zelenú ikonu zobrazujúcu malý mobil v krúžku a váhavo si ho priložila k uchu. 

,,Zoe? Zlato prosím povedz mi, že si v pohode. Snažím sa ti dovolať už dva dni, bol som u teba doma a...milujem ťa a tento krát to myslím skutočne vážne. Som hajzel, viem to, ale všetko bude iné, len mi musíš veriť. Chcem byť s tebou. Milujem ťa a milujem aj našu malú ryšavú. Milujem vás viac, než si dokážeš predstaviť."

Jeho hlas znel naliehavo. Zúfalo. A až príliš úprimne na to, aby som jeho slovám neverila. Slzy už mi zmáčali celú tvár. Mala som pocit, akoby okrem očí tiekli z každého póru na mojej tvári. 

,,Myslím, že už je neskoro, Max. Je neskoro," vzlykala som do mobilu. 

,,Kara? Kde je Zoe? Čo sa stalo? Tak mi odpovedz, čo sa do riti stalo? Načo je neskoro?"

,,Ja..." 

Podišla som ku dverám a niekoľko krát zaklopala. 

,,Prosím otvorte," mrmlala som a tento krát zabúchala ešte hlasnejšie. 

Guľa na miesto kľučky mi nedovoľovala dvere otvoriť. 

Mobil som si neochotne priložila späť ku uchu. Bol koniec a ja som to všetko mohla zastaviť. Mohla som ju prinútiť, aby ten mobil zodvihla. 

,,Zoe je práve...išla na potrat," vyslovila som s ťažkosťami a položila sa späť na stoličku. Moje nohy by ma viac neudržali. 

To ticho, ktoré sa ozývalo na druhej strane bolo ešte horšie. Nemusel však nič hovoriť, aby som cítila tú bolesť. Aby som počula jeho tiché vzlyky, ktoré sa ani nesnažil zakryť. 

Práve som sa chystala hovor ukončiť, keď sa odrazu dvere prudko otvorili a z nich vybehla Zoe.

,,Nemohla som! Nemôžem to urobiť!" zrevala a celou váhou sa mi hodila okolo krku.

,,Pane bože," vydýchla som jej do krku a pritlačila si ju na seba ešte viac. 

Spomenula som si na mobil, ktorý som mala stále v ruke a jemne sa odtiahla, aby som jej ho položila do ruky. Keď na displeji uvidela Maxovo meno a prebiehajúci hovor, zamračila sa. Skúmavo si prezrela moju tvár a ja som s úsmevom prikývla. 

,,Max?" odvetila, keď si mobil priložila k uchu. 

Posadili sme sa na stoličku vedľa seba a napriek tomu, že sa to možno nehodilo, snažila som sa nenápadne zachytiť každé Maxovo slovo, čo nebol takmer vôbec problém. 

,,Ryšavá? Takže ty si...povedz mi, že to nie je pravda. Povedz mi, že si to neurobila."

,,Nemohla som," odvetila tento krát s úsmevom. 

,,Som tak šťastný. Som tak skurvene šťastný. Bože, prepáč mi, ale ja...Milujem ťa. Milujem vás moje ryšavé kráľovné. Prosím, odpusť mi to. Snažil som sa ti dovolať, chcel som ťa vidieť, aby som ti to mohol povedať. Aby som ti mohol povedať, že si neprajem nič iné, ako byť s tebou a našou malou ryšavou."

,,Čo ak to bude chlapec?" opýtala sa Zoe a pokojne sa oprela o operadlo. 

Akoby sa razom vymazalo všetko, čo sa za posledné dni odohralo. 

,,Stále budem mať svoju ryšavú kráľovnú, len pribudne princ," odpovedal Max a úsmev Zoe sa ešte viac rozšíril. 

,,Chcem ťa vidieť. V ktorej nemocnici si? Prídem po teba. Môžem prísť po teba?" opýtal sa Max váhavo. Napriek tomu som si bola istá, že je už dávno na ceste. 

,,Stretneme sa v parku. Pri jazierku. Nemocnicu už nechcem ani vidieť."

_________________________________________

Ja len dúfam, že som túto kapitolu nenapísala až príliš presladene 😁😁 Ale myslím, že nech by Max povedal čokoľvek bolo by to málo, aby hneď odčinil svoje správanie. Každopádne som zvedavá na vaše reakcie.
Ďakujem vám
❤❤❤