𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 23|

 Max

,,Tak poď," natiahol som sa za rukou ryšavej a ťahal ju ku východu ešte skôr, akoby nás niekto mohol zazrieť.

Nemotorne ma nasledovala a tesne pred autom sa prudko zastavila a otočila sa späť ku budove školy, ktorú sme práve opustili.

,,Ryšavá povedz mi, že máš kľúče od auta pri sebe," zarazil som sa, keď som si všimol jej zmätený výraz.

Pomaly sa otočila mojím smerom a neprítomne ma pozorovala.

,,Máš tie kľúče?" nadvihol som obočie, načo pokrčila plecami.

Čo to s tebou je, dievča!?

Bol som nútený podísť ku nej a pozrieť sa sám. Rukou som obišiel jej boky, až som napokon skončil pri zadných vreckách riflí, odkiaľ som napokon vylovil kľúče od jaguára. Uľavilo sa mi, no väčšiu starosť mi robila práve ryšavá, ktorá sa tvárila, akoby práve videla ducha. Tiež som podľa jej výrazu usúdil, že nebude schopná šoférovať.

Posadil som sa za volant a takmer ma porazilo, keď aj naďalej postávala pred autom a neprítomne pozerala pred seba.

,,Doboha, ryšavá, tak načo čakáš?" zakričal som, keď sa okno na strane spolujazdca pomaly spustilo až dole.

Keď konečne precitla a posadila sa vedľa mňa, auto sa okamžite dalo do pohybu a ja som sa snažil čo najskôr dostať z tohto pekelného miesta.

,,Čo bude s našimi vecami?" ozvala sa napokon a ja som si tak mohol vydýchnuť, že nie je v šoku, alebo v čokoľvek inom, čo mohlo spôsobiť jej zvláštne správanie.

,,Kara nám ich určite vezme," odpovedal som okamžite a hlavu naklonil mierne nabok, aby som si ju mohol prezrieť. Stále vyzerala vydesená a mne v tej chvíli napadalo len jediné. ,,Hneváš sa na mňa pre ten bozk? Viem, nemal som. Prepáč mi, no vtom momente to bol jediný spôsob, ako ťa upokojiť," vydýchol som a znovu si prezrel jej tvár, ktorej výraz mi nič nenapovedal. ,,A tiež seba. Hlavne seba," dodal som, načo sa konečne obrátila mojím smerom a venovala mi akú – takú pozornosť.

,,To je v poriadku, len...trochu ma to prekvapilo," odvetila potichu a mne neostávalo iné, ako súhlasne prikývnuť.

,,Mňa tiež," priznal som a venoval jej krátky úsmev. ,,Ja...len nechcem, aby to medzi nami niečo pokazilo."

,,To je v poriadku, Max. Nemusí ťa to trápiť. Bol to len jeden bozk," konečne sa na jej tvári objavil úsmev a ja som si tak konečne mohol vydýchnuť.

Aj keď som to priznával nerád a vlastne som to nikdy nevyslovil nahlas, nechcel som o ryšavú prísť. Bola mojou kamarátkou. Jedinou skutočnou kamarátkou, ktorá ma už od začiatku rešpektovala presne takého, akým som bol. Stála pri mne...vlastne pri mne stála úplne vždy.

,,Ale ak by si chcela..."

,,Prestaň s tým, lebo ma vážne naserieš," pohrozila prstom, načo som sa musel rozosmiať a ruky od volantu zodvihol v obrannom geste.

,,Máš pravdu. Bolo by jednoduchšie prilepiť hovno k vetru, ako dať nás dvoch dokopy," odvetil som zamyslene, načo sa ryšavá nahlas rozosmiala a pokrútila hlavou. Vzápätí však jej tvár nabrala vážny výraz.

,,Povieš mi konečne, čo sa tam stalo?" otázka, ktorej som sa obával najviac a zároveň tušil, aká bude jej reakcia, keď sa dozvie pravdu.

Pretočil som očami, no nemalo zmysel jej čokoľvek zatajovať. Minimálne pol školy už vedela o incidente, ktorý sa odohral.

,,Rupert si Reynu nahral, keď ju prášil na záchodoch," pokrčil som plecami a periférne mohol zazrieť zhrozenú tvár ryšavej.