𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 54|

x ZOE

Posadila som sa na gauč vedľa Megan, ktorá sa už naplno oddala svojím emóciám a vzlykala tak nahlas, že sa dokonca rozplakali aj deti, ktoré do teraz hravo behali okolo nás.

Bez pohybu som sledovala, ako sa snažia utešiť plačúcu mamu. Možno som sa mala pridať. Mala som Megan objať a povedať jej, že som tu pre ňu. Že bude všetko v poriadku, no ako by som jej mohla klamať?

Verila som, že to musí byť omyl. Nemohla som si pripustiť, že som Maxa stratila. Ak by som mala viac sily, určite by som sa išla pozrieť na miesto, kde sa to všetko stalo. Bola som si istá, že Megan musí vedieť kde to bolo. Išla by som sa pozrieť na jeho telo, aby som sa presvedčila o tom, že v tom aute Max nesedel. Že sa práve nechystal ísť za mnou. Nechcel mi povedať, že bude všetko v poriadku a budeme už navždy spolu.

A vtedy sa to stalo. Uverila som. Vydala som zo seba priškrtený vzlyk a prstami si zašla do vlasov, za ktoré som zúfalo zaťahala.

,,To nemôže byť pravda. Nie, nemôže!" vykríkla som, no Megan na moje slová nereagovala. Aj naďalej sa oddávala vlastnému smútku a bolo jej jedno, že niekto možno trpí rovnako.

Nemohla som jej to mať za zlé. Sama som nemala silu na to, aby som sa o svoju bolesť podelila. Aby som ju zdieľala s niekým iným. Aj napriek tomu, že to bola tá najväčšia bolesť, akú som kedy cítila. Zabodávala sa mi do každej bunky v tele a bola som si istá, že ak by som sa teraz mohla pozrieť pod mikroskop, uvidela by som na miesto nich len čierne škvrny. Čudovala som sa, že som vlastne stále dýchala. Nie je možné umrieť zo žiaľu? Pretože to si teraz viem dokonale predstaviť. V istom momente by som si priala, aby sa moje srdce zastavilo. Aby prestalo byť presne tak, ako to Maxove a tá ukrutná bolesť by skončila.

Prešli minúty, možno hodiny a môj mobil zazvonil už najmenej sto krát. Za oknom sa zbierala tma a vnútro obývačky upadalo do šera. Neuvedomila som si, že Megan už nesedí vedľa mňa. Možno išla uložiť deti, keďže v dome razom vládlo nepríjemné ticho.

,,Dáš si kávu?" ozvalo sa po chvíli z kuchyne.

Prikývla som aj napriek tomu, že som na kávu chuť nemala. Vlastne som si bola istá, že ak sa z nej napijem, jej obsah skončí priamo na koberci.

Opatrne som sa postavila a nechala svoje telo, aby si zvyklo na novú polohu. Stuhnuto som sa presunula do kuchyne a posadila na jednu z troch drevených stoličiek. Nespomínala som si, že by som niekedy v tejto kuchyni bola.

,,Myslím, že by som mala zavolať do nemocnice, aby som zistila, ako je na tom Billy. Možno mi povie, čo sa vlastne stalo. Polícia mi nechcela povedať vôbec nič," pokrútila hlavou a mne sa tak naskytol povedomý obraz. Jej pera sa znovu chvela.

,,Nezaujíma ma, ako sa má ten hajzel. Vlastne. Myslím, že už by som mala ísť," znovu som sa postavila pripravená rozlúčiť sa s domom, ktorý mi až zbytočne pripomínal všetko, čo ma tak veľmi zraňovalo.

Oči ma pálili od sĺz, ktoré som statočne zadržiavala. Chcela som počkať až do auta, kde konečne budem môcť plakať hoc aj celé hodiny. Bolo to totiž jediná činnosť, ktorá mi pripomínala, že stále žijem. Že som tu. Schopná emócii. Že som tu kvôli Maxovi v mojom vnútri.

Megan neodpovedala. Na miesto toho si do šálky naliala kávu a okamžite si ju priložila k perám, aby tým zakryla podobné emócie. Nemuseli sme to robiť. Mohli sme plakať spoločne. Spomínať, oplakávať milovaného, no samota bola jednoduchšia. Teraz áno.

Bez pozdravu som sa pobrala ku dverám, keď sa kľučka zámky pohla. Dotyčný nemal kľúč. Bez premýšľania som sa hodila po dverách a prudko ich otvorila.

Z hrdla sa mi vydral ston pripomínajúci ranené zviera. Bolo to nepríjemné kvičanie, ktoré som nedokázala žiadnym spôsobom ovplyvniť.

Hodila som sa Maxovi okolo krku a prudko ho zovrela. Tak prudko, že priškrtene vydýchol. Jeho ruky sa obkrútili okolo môjho tela, ako had a zodvihli ma z podlahy. Spoločne so mnou sa presunul až do obývačky. Megan nás musela vidieť. Svedčil o tom zvuk šálky, ktorá dopadla na zem.

Zložil ma až pri gauči a do rúk mi vzal tvár premočenú slzami.

,,Už som tu. Neboj sa," zašepkal a na pery mi vtisol krátky bozk.

Niekoľko krát som prikývla a znovu sa ponorila do jeho objatia. Okrem niekoľkých škrabancov, ktoré zdobili jeho tvár som si nevšimla nič, čo by nasvedčovalo tomu, že mal nehodu. A už vôbec nie, že by bol mŕtvy.

,,Volali mi, že si mŕtvy. Ako to...ako to, že..." začula som hlas Megan, ktorá práve vošla do obývačky. ,,Povedali, že šofér je mŕtvy," vydýchla a kreslo pod jej telom hlasno zavŕzgalo.

,,Presne tak," súhlasil Max a so mnou v náručí sa posadil na gauč. Za nič na svete by ma nedonútil, aby som sa ho pustila. Ruky som stále držala pevne zaháknuté okolo jeho krku. ,,Šoféroval som, no na benzínke som musel zastaviť, aby som natankoval. Ten blbec...teda Billy proste odmietol vystúpiť z auta. Presunul sa na miesto šoféra, no stihol som do auta dobehnúť, kým by ušiel. Chcel som len, aby ma odviezol do parku. Do skurveného parku, no on stále omieľal čosi o tom, že to auto kúpil on a mám vypadnúť. Hádali sme sa a potom..."

Maxov hlas sa zlomil. Jeho telo sa chvelo pod mojím a ja som jeho tvár konečne vzala do rúk.

,,Na tom už nezáleží, Max. Myslela som, že som o teba prišla. Myslela som, že ťa už viac neuvidím," šepkala som a nespúšťala zrak z jeho tvári, ktorú okrem jednej veľkej jazvy, ktorá bola jeho súčasťou zdobili ďalšie - nové.

,,To sa nikdy nestane," pobozkal ma na špičku nosa, no potom pozornosť presunul na Megan. ,,Mrzí ma to Meg. Mrzí ma, že Billy..."

,,Ty žartuješ? Som šťastná, že si to prežil ty. Pane bože, som tak šťastná," pristúpila ku nám, aby nás oboch objala.

~

,,Si si istá, že tu chceš ostať?" opýtal sa ma, keď ma zložil na posteli v jeho izbe.

,,Už bez teba nechcem byť ani jediný deň," zašepkala som a ruky natiahla jeho smerom.

Max sa usmial a položil sa na kraj postele. Ležali sme oproti seba a pozerali sa jeden druhému do očí. Presne tak, ako som si to vždy predstavovala. Rukou prechádzal po mojej tvári, až ju napokon položil na moje plece a nežne ma pobozkal. Tak, ako to nerobil nikdy pred tým. Pomaly. Nebolo to tak živočíšne, ako inokedy, no bolo to ešte krajšie. Tento krát mi jeho bozky hovorili aj čosi iné.

,,Prajem si, aby si mi niekedy odpustila, ako som sa zachoval. Tie slová, ktoré som povedal. A hlavne to, že som ťa nechal samú. Všetko čo som povedal v tom telefonáte bola pravda, ryšavá. Milujem ťa tak veľmi...vlastne, milujem na tebe úplne všetko. Dokonca aj to, ako mi neustále skáčeš do reči a vytáčaš ma do nepríčetnosti. To aká dokážeš byť drzá a rozmaznaná. Milujem tvoje vlasy a tvoje telo, na ktoré by som sa dokázal pozerať celú večnosť," hovoril takmer na jeden nádych, akoby to mali byť posledné slová, ktoré vysloví. ,,Som až nechutne sentimentálny, áno viem. A asi sa budem cítiť debilne ešte týždeň, ale jednoducho ti to povedať musím. A samozrejme nemôžem zabudnúť na fakt, že milujem aj...milujem aj naše dieťa. A ešte to najdôležitejšie. DOBOHA, môžem ťa konečne poriadne pretiahnuť?!"

_________________________________________

Tak moje drahé.
Verím, že ste si teraz poriadne vydýchli 😆😆😆
Prepáčte mi za tú poslednú kapitolu a zároveň ďakujem, že som to prežila bez ujmy na zdraví.
Ľúbim vás
❤❤❤