𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 12|

ZOE

,,Exponentom násobíme číslo pred x a exponent sa znižuje o jeden. Musíš si dať pozor pri záporných číslach, pretože zníženie znamená väčší zápor. Čiže, keby sme v prvom príklade zmenili exponent na mínus štyri, dostali by sme výsledok...hej Max! Počúvaš ma vôbec?" drgla som do neho a jeho hlava prudko vystrelila nahor. ,,Ty...nie, nechci mi povedať, že si zaspal inak..."

,,Nezaspal," záporne pokýval hlavou, no jeho červené oči svedčili o opaku.

,,Čo som teda hovorila?" vystrčila som bradu dopredu, no Maxov bezradný výraz svedčil o tom, že nemal ani tušenie, o čom som posledných niekoľko minút hovorila.

,,Skončili sme pri deriváciách," pokrčil ramenami, načo som unavene vydýchla.

,,Iste, to je široký pojem, ale fajn, pochopím ak si chceš dať menšiu pauzu," postavila som sa z postele, aby som sa konečne trochu natiahla.

,,Áno, trochu dlhšiu, pretože na dnes sa naše doučovanie skončilo," vydýchol a rovnako tak sa postavil z postele a mohutné paže zodvihol nad hlavu, aby sa pretiahol.

Mne sa tak naskytol pohľad na jemné chĺpky na bruchu, ktoré odhalilo tričko a hlavu som prudko otočila stranou.

,,Zdá sa mi to, alebo sa červenáš, ryšavá?" opýtal sa s úškrnom na perách.

Sakra! Musel sa na mňa pozrieť práve v tej chvíli, keď som po ňom pokukovala?

,,Moja pleť je červená takmer neustále," poznamenala som automaticky.

,,To nie je pravda. Je bledá, ako...Je proste bledá," pokrčil plecami a podišiel k oknu.

Rukami sa oprel o parapet a niekoľko sekúnd pozoroval ulicu, ktorú už osvetľovali pouličné lampy.

,,Myslím, že by som mala ísť," prehovorila som a Max sa tento krát o parapet opieral chrbtom.

,,Áno, o chvíľu bude tma. Počuj, ryšavá, chodievaš vôbec niekedy von? Myslím na párty a tak?" prekvapil ma svojou otázkou.

Nechápavo som nadvihla obočie, no Max nečakal na moju odpoveď.

,,Vieš, nevyzeráš tak. Si možno obľúbená a tiež celkom pekná, no ani zďaleka nevyzeráš na dievča, ktoré by sa vedelo baviť," odrazil sa od parapetu a podišiel o trochu bližšie.

Izbu pomaly zahaľovalo šero, a tak som jeho tvár mohla vidieť len v jemnom prítmí svetla.

,,Aby si vedel, viem sa baviť. Je síce pravda, že párty ma príliš nebavia, ale to neznamená, že sa nedokážem zabaviť," bránila som sa.

Stále som však nerozumela, kam tými rečami smeroval.

,,Tak fajn, ukážem ti miesto, ktoré by sa ti mohlo páčiť. Bude to moje poďakovanie za doučovanie. Trochu sa uvoľníš. Prospeje ti to," žmurkol na mňa, načo som si urazene prekrížila ruky na hrudi.

Nepáčilo sa mi, ako si o mne vytvoril názor na základe niekoľkých dní za ktoré ma nemal šancu spoznať, ani trochu.

Následne som si však uvedomila krutú pravdu. Max mal pravdu. Bola som omnoho nudnejšia, ako moji rovesníci. No za moju povahu tiež mohla výchova mojich rodičov, ktorí ma od malička viedli len správnym smerom. A po väčšine prípadov sa im to tiež darilo. Iste, mala som dni, kedy som sa vymykala ideálom, ktoré som mala ich pričinením predurčené. Boli to dni, kedy som po prvý krát vyskúšala cigaretu no v momente, ako som do pľúc nasala štipľavý dym, takmer som sa zadusila. Fajčenie nebolo nič pre mňa, na to som prišla takmer okamžite. Na šťastie som sa však veľmi skoro stotožnila s názorom, že byť inou vôbec nie je zlé. Práve naopak. Snažila som sa svoju inakosť využiť vo svoj prospech a ľudom, ktorým na mne záležalo a rovnako tak naopak, ísť príkladom.