𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 7|

MAX

Prísť do školy v utorok tiež nebol tak celkom môj štýl. Vlastne som príliš nerozlišoval rozdiel medzi pondelkom a utorkom. No dnes som tu. Sedím vo svojej lavici a tvárim sa, ako ten najvzornejší žiak na škole.

Kecám.

Sedel som opretý o to prekliate, tvrdé operadlo a predychával prvú hodinu, ktorou bola matika. Pamätám si, že kedysi mi matika išla. Dokonca ma celkom bavila. Dnes som však tŕpol, keď som od tabuli započul svoje meno a s nevôľou sa musel postaviť, aby som prišiel vypočítať limitu funkcie.

Za toho boha som si nedokázal spomenúť, ako sa tento nezmysel počítal. A tak som len prestupoval z nohy na nohu a napokon si unavene zívol.

,,Clliford?" nadvihol obočie pán plešatý a ja som otrávene pretočil očami.

Čo iné mi ostávalo? Nevedel som to.

,,Môžem si už sadnúť?" opýtal som sa a rukou si prehrabol vlasy, ktoré mi padali do tváre.

Do riti aj s vlasmi, prisahám, že si hlavu vyholím do hola!

,,Iste, Clifford. To môžete. A ja vám s radosťou píšem päťku," hrdo sa narovnal plešatý a do triednej knihy ku môjmu menu krasopisne dopísal známku, ktorú som si vyslúžil.

,,Poslúžte si," pokrčil som plecami a pobral sa na svoje miesto, načo sa triedou ozval tichý chichot.

Posadil som sa do svojej lavice, keď sa na mňa otočila blonďavá kamarátka ryšavej a presladene sa na mňa usmiala. A ja som si musel pretrieť oči, aby som si bol istý, že to čo som videl bolo skutočné. Jedna z vecí, ktorú som si na mojom zjazvenom ksichte užíval bolo, že som dostával presne toľko pozornosti, koľko som potreboval. Čo znamenalo, že keď si na mňa ľudia zvykli proste mi dali pokoj. No teraz sa na mňa usmievala celkom pekná baba, čo ma prekvapilo. Nikdy by som si nezačal s niekým, ako bola ona, či hocikto z jej partie, no môj rozkrok mal môj názor hlboko v riti. A tak som sa usmial tiež. Nie som si úplne istý, či kŕčovitý pohyb mojich pier pripomínal úsmev, no očividne to zabralo, pretože sa červenajúc otočila späť ku tabuli.

Práve zazvonilo na prestávku a ja som sa niekoľkými rýchlymi krokmi pobral ku dverám mieriac si to na zaslúženú cigaretu, keď ma čiasi ruka zastavila.

,,Ahoj, som Reyna," pozdravila ma blondínka, ktorá svoj záujem prejavila na matike.

Pohľad som okamžite zameral na jej hlboký výstrih a kútik úst mi vystrelil na hor.

,,Fajčíš, Reyna?" opýtal som sa z vrecka vyťahujúc červené Marllborky.

Reyna záporne pokývala hlavou a očami prebehla po triede.

,,V tom prípade sa vidíme neskôr," urobil som krok do strany a opustil triedu.

Pred tým, ako som sa vrátil do triedy som si preštudoval rozvrh zavesený na dverách. S hrôzou som zistil, že na tomto mieste musím vydržať ďalších päť hodín a zmocnila sa ma panika. Chcel som vypadnúť a to hneď. V duchu som preklínal Megan, ktorej jediná podmienka, aby som u nej mohol ostať bola pravidelná návšteva školy.

Skôr, než som sa však posadil na svoje miesto zastavil ma ďalší dievčenský hlas.

,,Čo je zase?" prudko som sa obrátil, no tento krát moju tvár skúmali veľké hnedé oči ryšavej.

,,Prestaň byť protivný," napomenula ma a ruky si naštvane prekrížila na hrudi.

,,Čo chceš?" posadil som sa na svoje miesto a z tašky si vytiahol jediný zošit, ktorý som do školy nosil.