𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 15|

ZOE

Max s červeným bicyklom v ruke. Presne to bol dôvod, prečo som sa z chuti rozosmiala. Nešlo o to, že ten bicykel bol určite starší, ako ja. Išlo práve o jeho farbu, ktorá bola aj napriek hrdzi stále vidieť.

Priala som si, aby som raz našla princa na červenom bicykli. Žiadny biely kôň. Červený bicykel. Fakt, že presne o taký sa opieral Max ma rozosmial ešte viac. Chytala som sa za brucho a rehotala sa, ako nepríčetná. Náhody naozaj existujú.

Max na mňa najprv pozeral prekvapene, priam vydesene, no napokon sa rozosmial tiež. Zvláštne. Len pred pár minútami som sa bála o svoj život a tiež o tie malé, nevinné deti a v tomto momente som sa nepríčetne smiala a vlastne som ani nedokázala úplne upresniť čo bolo dôvodom.

Keď sme po niekoľkých sekundách konečne precitli, zhlboka som dýchala a sledovala Maxa, ktorý sa taktiež pomaly upokojil. Spýtavo nadvihol obočie, no ani za svet som mu neplánovala prezradiť, čo bolo príčinou môjho záchvatu. Bola to len náhoda.

,,Čo ak ublíži Megan a deťom," ozvala som sa napokon a rukami si pošúchala ramená.

Nepríjemný pocit bol späť.

,,Idem sa pozrieť dnu. Ty ma tu počkaj," povedal rozhodne, načo som súhlasne prikývla.

Fakt, že Max ide dnu úplne sám ma nepotešil, no väčší strach som mala o nevinné deti a samotnú Megan, ktorá by si to kvôli nám mohla odskákať.

Prešlo niekoľko minút a keď sa Max stále nevracal, rozhliadla som sa po garáži. Okrem starého auta, ktoré ma pred niekoľkými dňami zachránilo a hŕbky haraburdia sa tu nenachádzalo vôbec nič. Teda až na červený bicykel a starú motorku, ktorá bola prekrytá bielou plachtou. Podišla som bližšie a kus tvrdej látky stiahla dole. Prstami som prešla po lesklom kove na ktorom však bola miestami stále hrdza.

,,Patrila otcovi," ozvalo sa mi za chrbtom, načo mnou preľaknuto trhlo.

,,Nepočula som ťa prísť. Je všetko v poriadku?" opýtala som sa a Max pomaly prikývol.

,,Spí. Tak poď, vezmem ťa domov."

Znovu do rúk uchopil červený bicykel a nohou kopol do starého mechanizmu dvier. Tie sa s hrmotom pohli, no niekde v polovici sa zasekli, a tak bol nútený pomôcť im rukou.

,,Nebol by lepší ten taxík?" nadvihla som obočie pri pohľade na starý kus železa.

Nemala som chuť viesť sa domov na tomto. Ani náhodou.

,,Myslíš, že život je len o tom navážať sa v luxusných autách? Povedz, ryšavá, kedy si naposledy vystúpila zo svojej komfortnej zóny?" opýtal sa vážne a pomaly sa posadil na bicykel.

Aj keď sa mi to priznávalo ťažko, jeho slová ma zaboleli. Napriek tomu, že mal úplnú pravdu. Už od malička som mala vždy všetko, načo som si ukázala a nikdy som si ani len nedokázala predstaviť, aké to je žiť v podmienkach v akých musel žiť Max. A tiež som si musela priznať, že na červenom bicykli mu to náramne pristalo.

,,Myslím, že nikdy," priznala som napokon a pomaly pristúpila k bicyklu.

Premýšľala som nad tým, ako sa mám posadiť, aby som to po celú cestu vydržala. Max však automaticky ukázal na pohodlne vyzerajúce sedadlo a ja som sa posadila.

,,Musíš sa ma chytiť, inak sa neudržíš," prikázal mi.

Ruky som tak pomaly presunula okolo jeho pása a Max, nečakajúc na mňa vyštartoval. Najprv som sa zľakla, pretože celým mojím telom trhlo jemne dozadu, no už po pár sekundách som si uvedomila, že to nie je vôbec zlé. Práve naopak. Max naberal na rýchlosti a moje dlhé vlasy viali vzduchom, ako besné.