𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 47|

ZOE

Sen. Bol to len sen. Musel to byť sen. 

Kvetinová potlač na obliečkach a steny odeté do zelenej farby však naznačujú presný opak. Tiež moja hlava, ktorá tak sakramentsky bolí. Napriek tomu sa s námahou posadím a očami preskenujem celú miestnosť. 

Jedna jediná posteľ. Malý drevený stolík, umývadlo, skrinka a malá plazmová televízia zavesená oproti na stene. Nebol to sen. 

,,Zoe?"

Otočila som sa za hlasom. Mladá sestrička stále postávala medzi dverami, akoby čakala na môj súhlas, aby mohla vstúpiť. 

,,Dobrý deň," pozdravila som mierne zachrípnutým hlasom. 

,,Ako sa cítiš?" opýtala sa so žiarivým úsmevom keď vstúpila a na čelo mi priložila digitálny teplomer. 

,,Fajn. Asi," odvetila som stroho. 

Nakukla som pod perinu s kvetinovou potlačou a fakt, že mám na sebe moje oblečenie ma potešil. 

,,To rada počujem," znovu sa usmiala a na malý stolík položila bielu podlhovastú tabletu a pohár čistej vody. ,,Vypi to. Uvidíš, bude ti potom ešte lepšie," nabádala ma. 

,,Nemyslím, že potrebujem nejaké lieky. Teraz potrebujem...potrebujem nájsť Maxa," vydýchla som. Bola to jediná vec, ktorá ma skutočne trápila.

,,Maxa? Je to tvoj priateľ?" opýtala sa sestrička zvedavo. 

,,Počkať, on sem neprišiel so mnou?" 

Cítila som, že začínam panikáriť. Max by ma nikdy nenechal samú. Nikdy! Muselo sa niečo stať. Napriek tomu, že sa na mňa hneval, vedela som, že by bol teraz pri mne, ak by skutočne mohol. Nechcela som si pripustiť, že jeho zranenie bolo tak vážne. 

,,Nie, sanitku volala tvoja kamarátka. Na párty si odpadla a následne ťa doviezli do nemocnice. Dostalo sa však ku mne, že hneď po tebe do nemocnice priviezli dvoch chlapcov približne v tvojom veku. Myslela som však, že je to len náhoda..."

,,Kde sú? Kde ich nájdem?" prudko som vyskočila z postele, no následne sa musela znovu posadiť. Hlava sa mi točila tak veľmi, že mi takmer znemožnila ďalší pohyb. 

,,Opatrne, Zoe. Musíš predsa vedieť, že v tvojom stave sa nemôžeš namáhať. Teraz by si mala oddychovať."

Prečo sa na mňa dopekla neustále usmieva tým prihlúplym úsmevom?

Najradšej by som znovu vyskočila z postele a prešla každú jednu izbu, kým by som Maxa nenašla. 

,,V akom stave?" opýtala som sa napokon. Musela som spolupracovať. Či som chcela, alebo nie. 

,,Takže ty to nevieš."

Ďalší prihlúply úsmev. Tento krát však omnoho intenzívnejší. Akoby si priam užívala moment, kedy mnou nervozita priam pulzovala. 

Bezradne som rozhodila rukami. Ak by som to vedela, nepýtala by som sa! 

,,Si v siedmom týždni tehotenstva. Skutočne si si nič nevšimla? Meškajúca menštruácia, ranná nevoľnosť, alebo..."

,,To nie...blbosť," rozosmiala som sa a opatrne, ale konečne úspešne sa postavila na nohy. 

Obzerala som sa okolo seba v snahe nájsť svoju tašku. Potešila som sa, keď som ju zahliadla ležať v malej medzere medzi posteľou a nočným stolíkom. 

,,Brali sme ti krv, aby sme zistili čo bolo dôvodom tvojho kolapsu. A dôvodom je..."

,,Tak fajn, môžete mi prosím povedať kde by som našla tých dvoch chlapcov? Je to skutočne veľmi dôležité," drzo som jej slová odignorovala a pohľad sústredila všade inam, len nie na sestričku, ktorá mi práve oznámila, že vo mne rastie nový život.