_________________________________________
A hľadal človeka, ktorý by ho urobil šťastným.
A jedného dňa ho konečne našiel.
Doma...
Na stene...
V zrkadle...
_________________________________________
ZOE
Škola je miestom, kam sa väčšina študentov nehrnie s nadšením. A už vôbec nie, pokiaľ práve začína maturitný ročník. Žiakov prípadná motivácia prejde už po prvých týždňoch v škole a jediné, čo ich na hodinách skutočne udrží sú práve prestávky a čas strávený s priateľmi. Samozrejme, ak nejakých máte.
Ani jeden z týchto problémov som nemusela riešiť ja. Zoe Langlayová. Dievča, ktoré zjavom pripomínalo vílu. Dlhé ryšavé vlasy siahajúce až po pás, doplnené hnedými očami. Výborná študentka s perfektným životom.
Ja som svoj život vnímala inak, no presne takto by ho opísali všetci tí, ktorí ma skutočne poznali. Presnejšie mysleli si, že ma poznajú.
Nikdy som netúžila po tom, aby som sa stala hviezdou školy a tiež som ňou ani nebola. No napriek tomu sa okolo mňa vždy motalo až príliš veľa ľudí. No vždy som verila, že som dokázala rozpoznať, koho do svojej osobnej zóny vpustím.
Jednou z nich bola moja priateľka Kara, ktorú som spoznala v prvom ročníku na strednej škole a ani zďaleka sme si neboli podobné. Možno preto sme však spolu tak dokonale ladili. Vždy som obdivovala jej odvahu. Kara sa nikdy nebála byť inou. Nikdy sa neriadila dopredu predpísanými pravidlami a napriek tomu, že jej vzhľad mnohí odsudzovali, pre mňa bola nádherná. Napriek odlišnej farbe vlasov, ktorá bola čierna a tiež niekoľkým kovovým ozdobám, ktoré zdobili jej tvár.
Potom, ako zazvonilo na prvú hodinu sme sa obe sústredene narovnali a čakali na príchod profesorky. Iste, celá táto maškaráda bola len z recesie, no napriek tomu sme sa každý rok zabávali na tom, ako vzorne pôsobíme aspoň v prvý deň.
,,Neznášam školu," precedila cez zuby Kara a ja som sa nad jej slovami zamračila.
,,Sľúbila si, že pôjdeme na výšku spoločne. Takže tento rok úspešne zmaturuješ, inak ti nakopem riť," odvetila som, načo Kara otrávene pretočila očami.
Spomenula som si na deň, kedy sme si to skutočne sľúbili a ja som si uvedomila, že to možno nebude tak jednoduché, ako som si predstavovala. Kara možno nebola tak dobrá študentka, no stále mala iné výhody, ktoré by som na vysokej škole mohla využiť. Jednou z nich bol jej podrezaný jazyk, ktorý ma neraz vytiahol z kaše. Aj napriek tomu - ako to hovorievala Kara, som sa nikdy v žiadnej neocitla. Možno ani moja najlepšia kamarátka, ktorá o mne vedela všetko netušila, že napriek dokonalému životu, ako ten môj navonok pôsobil sa stále našlo čosi, čo čakalo len na moment, kedy budem môcť zaplniť to jediné prázdne miesto v mojom živote.
,,Nie každý má mozgovú kapacitu, ako ty. Stačí sa ti pozrieť do knihy a už si naučená," rozhodila rukami moja čiernovlasá kamarátka, pričom ma takmer trafila do nosa.
,,Dávaj pozor," očervenela som smiechom, no v tom istom momente do triedy vstúpila profesorka literatúry v sprievode vysokého chlapca, ktorý si okamžite získal pozornosť celej triedy. Prevažovalo však ženské pohlavie - ako inak.
,,Ale, ale, koho nám sem zavialo," oblizla si zasnene Kara pery, no ja som jej slová viac nevnímala.
Zvedavo som si prezerala chlapca, ktorý stál otočený bokom, a tak som jeho tvár mohla vidieť len z profilu. Zaujímalo ma, prečo na seba strhol takú pozornosť, no stačil jediný pohľad a pochopila som. Vysoká postava, strapaté dlhšie vlasy skrútené do všetkých strán. Avšak aj tie zakrývali to málo, čo som z jeho tváre mohla vidieť.
DU LÄSER
𝐙𝐎𝐄 ✅
Romantik,,Si všetko čo mám." ,,Tak už nemáš nič." Bol trpký, ako nedozreté ovocie v záhrade plnej sladkých plodov. Napriek tomu dala prednosť zelenému jablku, pred červeným. Jej červené vlasy pripomínajúce oheň, verzus chlapec, ktorý sa vymyká bežným ideálo...
