𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 42|

ZOE

Moment, kedy som mala cítiť šťastie sa zmenil na strach. Max a ja sme tvorili pár. Až do momentu, kedy ma pred celou triedou pobozkal som si neuvedomovala, ako veľmi som potrebovala cítiť tú istotu. Pocit, že teraz patrí len mne.

Niektorých to prekvapilo tak veľmi, že nedokázali zavrieť ústa. Kara si nervózne hrýzla do pery a Reyna ma prebodávala svojím ostrým pohľadom. Bolo mi to však jedno. V náručí Maxa som sa cítila tak bezpečne. Až do momentu, kým som si nespomenula na Louisa a jeho slová. Radosť v momente vystriedal smútok.

Pomaly som sa odtiahla a pozrela sa do modrých očí, ktoré som tak veľmi zbožňovala. Vedela som, že by som mu mala povedať čo sa stalo. No tak veľmi som sa bála. Okrem Maxovej reakcie mi však väčší strach robil samotný Louis.

Čakanie na to, ako veľmi budem musieť zaplatiť za pokojný život ma zabíjalo. Žalúdok sa mi triasol a najradšej zo všetkého by som sa ukryla do svojej postele a už nikdy odtiaľ nevystrčila hlavu.

To, že ma na festivale nechal na pokoji neznamenalo, že to tak bude stále. Vedela som, že príde deň kedy sa mi ozve a začne sa jeho vydieranie. Myšlienka na to, že by som o všetkom povedala Maxovi neprichádzala do úvahy. Louis sa nebál. Mal za sebou príliš mnoho ľudí, aby sa musel báť. Nemohla som dopustiť, aby sa ho Max pokúsim konfrontovať. Louis by sa ľahko postaral o to, aby skončil v škole a možno dokonca vo väzení.

,,Nad čím premýšľaš?" zašepkal mi Max blízko ucha a ja som konečne precitla.

Až vtedy som si uvedomila, že vlastne stále postávame pred tabuľou a všetky pohľady smerujú našim smerom.

Pokývala som hlavou a vzala Maxa za ruku. Spoločne sme kráčali ku lavici, ktorú som zdieľala s Karou. Najradšej zo všetkého by som sa posadila práve k Maxovi, aby som sa vyhla jej otázkam, no to by ju naštvalo ešte viac. Stále som nerozumela tomu, prečo jej Max tak zrazu vadil. Vždy sa doberali, no nikdy pred tým na neho nepozerala pohľadom, aký som mala pred očami teraz. 

Max sa pomaly nahol mojím smerom a na pery mi vtisol letmý bozk. Hneď potom sa zvrtol na päte a posadil sa na svoje miesto. Trvalo niekoľko sekúnd kým som rozdýchala, že ma znovu pobozkal. Znovu pred celou triedou a znovu tak dal všetkým najavo, že sme spolu. Že je môj. Že som jeho. 

Napriek nepríjemnému pocitu z pohľadu Kari som sa usmiala a potom sa pomaly usadila na miesto. 

,,Kde je tá koza? Znovu nás tu bude držať cez prestávku," zavrčala Kara a skontrolovala čas na displeji mobilu. 

Čakala som, že sa na ma hneď opýta, čo sa práve stalo, no na miesto toho hypnotizovala dvere triedy a všemožne sa tým snažila vyhnúť pohľadu so mnou. 

,,Ty sa ma ani neopýtaš..."

,,Nie. Vôbec ma nezaujíma. A tiež nič, čo sa ho týka," odfúkla a nervózne sa narovnala na mieste. 

,,Myslela som, že ste priatelia," odvetila som potichu. Sklamanie v mojom hlase bolo zreteľné. 

,,Pff. Mohla by som povedať to isté," nervózne sa zasmiala, no radosť by som v jej hlase hľadala márne. 

,,Prepáč," zamrmlala som. ,,Sama som nevedela, ako to medzi nami je," priznala som. 

,,Neverím ti. A neverím ani tomu debilovi. Len kvôli nemu som sa s Louisom pohádala. Nemal dôvod, aby Louisa vinil z toho, že si od neho v noci ušla," buchla päsťou po stole, čím upútala pozornosť našich spolužiakov. 

,,Nemyslím si, že Louis je pre teba ten správny," vydýchla som, no vzápätí som svoje slová oľutovala. Vedela som, že Kara to pochopiť nemohla a nevinila som ju preto. Nedokázala som si predstaviť, že by mi niečo podobné povedala o Maxovi.