𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 53|

ZOE 

Do parku som nekráčala. Bežala som, akoby od toho závisel môj život, čo bola z časti pravda. 

Trvalo len niekoľko minút, pokým som sa ocitla priamo na mieste, kde som mala čakať na Maxa. Alebo naopak. Netušila som, ako príde, ani kde sa nachádzal pred tým, ako mi zavolal. 

Kara chcela, aby som išla sama, začo som jej bola vďačná. Stále som nerozumela tomu, čo sa pred niekoľkými minútami stalo. Práve som sa chystala podpísať papiere, keď sa vo mne niečo zlomilo. Pred očami som mala odrazu Maxovu tvár, no nepôsobila na mňa rušivo, ako posledné dni. Bolo to presne naopak. Uvedomila som si, že to nie je jeho rozhodnutie, ale moje. Odrazu mi bolo jedno čo si myslí. Uvedomila som si, že všetka láska, ktorú som k Maxovi cítila sa teraz vynásobila dvomi. To niečo v mojom vnútri. Ten vyvíjajúci sa zhluk buniek, ktorého tlkot srdiečka by už ukázal aj ultrazvuk bol z polovice presne, ako môj Max. 

Už ma viac nezaujímalo, či budem musieť ostať sama. Čo si budú myslieť moji rodičia, alebo hoc aj celé mesto. To niečo v mojom vnútri stálo zato, aby som bojovala. Aby som bojovala za lásku. Nezáležalo na tom, či budem s Maxom. Stále budem milovaná. Tým malým človiečikom v mojom vnútri. 

Posadila som sa na drevenú lavičku a netrpezlivo sa hrala s prstami na rukách. Po niekoľkých minútach som sa rozhodla vytočiť Maxovo číslo, no ozvala sa mi len odkazovaná schránka. Mobil som znovu vložila späť do kabelky a poobzerala sa okolo seba. Dúfala som, že Maxa uvidím prichádzať, no nestalo sa tak. 

Nestalo sa tak ani po hodine čakania a moju radosť znovu vystriedal známy pocit. Úzkosť, strach. Tento krát som sa rozhodla nebyť zbabelá. Postavila som sa z lavičky a kráčala späť ku nemocnici, ktorá bola od parku vzdialená len niekoľko minút. 

Na parkovisku som našla svoj jaguár a odhodlane sa pohla vpred. Možno si to Max rozmyslel, no ak to malo skutočne skončiť takto, nemohla som dovoliť, aby bol znovu zbabelý. Ja som viac zbabelá nebola. A presne to som mu musela dokázať. Konečne som si bola istá, že som zvládla všetko. A zvládnem aj Maxovo odmietnutie. 

Zastavila som pred domom. Nepremýšľala som. Zabuchla som za sebou dvere a rýchlym krokom kráčala až ku dverám domu, kde sa mal podľa mňa Max nahádzať. Bez váhania som zaklopala na dvere a s rukami v bok čakala na to, kým mi otvorí a ja ho tak budem môcť konfrontovať. Nepremýšľala som nad tým čo mu poviem. Viac to nebolo dôležité. Záležalo mi len tom, aby vedel, že tento krát to zvládnem. 

Dvere otvorila Megan, čo ma neprekvapilo. Čo ma prekvapilo bol výraz v jej tvári. Krvou podliate oči, trasúca sa spodná pera, ktorá signalizovala, že sa čochvíľa rozplače. 

,,Čo sa stalo? Čo sa stalo, Megan?" opýtala som sa a sama sa pozvala dnu. 

Prešla som okolo jej trasúceho tela a až keď som sa nachádzala bezpečne vo vnútri, odvážila som sa ju konečne obrátiť mojím smerom. 

,,Čo sa stalo?" zopakovala som svoju otázku. 

Okolo nás práve prebehlo jedno z detí a potiahlo ma za ruku. Silene som sa usmiala, no nedokázala chlapčekovi v tomto momente venovať viac pozornosti. 

,,Pohádali sa a odišli na aute. Volali mi z polície. Šofér je mŕtvy," odvetila chladne a konečne sa mi odhodlala pozrieť do očí. 

Trhalo jej kútikom oka. Šok, v akom sa nachádzala jej nedovolil plakať. Jej hrudník sa dvíhal v nepravidelných intervaloch a ja som bojovala s nutkaním opýtať sa, kto auto šoféroval. Vedela to vôbec? Jediné, čo som vedela bolo, že hovorila o svojom bývalom priateľovi. Možno aj súčasnom. Bolo mi to jedno. Chcela som vedieť len jediné. Šoféroval to auto on?

Nebola som si istá, či som tú otázku skutočne vyslovila, ale Megan na mňa stále pozerala svojím bezduchým výrazom, čo ma desilo ešte viac. 

,,Si si tým istá?" 

Nemohla som. Nemohla som sa opýtať priamo, či šoféroval Max. Snažila som sa tú správu oddialiť čo najviac, no akýsi hlas v mojom vnútri mi našepkával, že to bolo zbytočné. 

Megan prikývla. Položila mi ruku na plece a ja som pri jej dotyku okamžite privrela oči. Toto gesto mi práve dalo odpoveď. 

Kývala som hlavou do strán, ako blázon. Cúvala som dozadu a potkla sa o hračku, ktorá mi praskla pod nohami. Izbou sa ozval plač. Chlapček ma obvinil, že som mu zničila jeho obľúbené autíčko. 

To nič, zlatíčko. Mne sa práve zničil celý život. 

,,Prepáč, ja...nemôžem," prebehla Megan okolo mňa a stratila sa mi v dohľade v ďalšej z miestností. 

Znovu som ostala sama. Tento krát však natrvalo. Tento krát už bolesť neprejde nikdy. Tento krát sa môj žiaľ nestratí.

_________________________________________

Časť pridávam už dnes, pretože je o dosť kratšia, ako ostatné. Stále mám však ostáva ešte približne sedem do konca. Nie som si úplne istá. Túto časť nebudem nijak zvlášť komentovať, vyjadrím sa možno až nabudúce. Teda, ak dožijem 😁😁😁