𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 32|

Takto...Čudujem sa sama sebe, že som túto kapitolu napokon dokončila. Ani náhodou s ňou nie som spokojná. Som naštvaná snáď na celý svet. Včera večer som totiž napísala verziu, s ktorou som bola ako tak spokojná. Plánovala som si to ešte prejsť, prípadne opraviť chyby a publikovať vám ju. Ale čo sa nestalo? Zamrzol mi noťas a debilný word mi to neuložil. Snažila som sa ho obnoviť, ale proste nič...Dnes som to konečne predýchala a napísala ju teda ešte raz, ale samozrejme som vynechala asi sto vecí, ktoré som tam napísala včera. A čo sa nestalo? Scenár sa zopakoval! Ja som už ani nebola nervózna. Normálne som sa už smiala, že či si vesmír zo mňa robí p...u. Pardón za slovník. Nuž, takže...Nechcela som vás viac nechať čakať, a tak som dnes napísala tretí krát rovnakú časť, ktorá sa však už snáď ani pointou nezhoduje s tým, čo som napísala po prvý krát. Som z toho nešťastná. Fakt. Tak veľmi som sa tešila na túto kapitolu a napokon som to úplne pohnojila. Vopred sa vám teda ospravedlňujem za jej kvalitu, ale po štvrtý krát už to nedám.

_________________________________________

Zoe

To, že ten problém nevidíš ty neznamená, že tam nie je.

Slová, ktoré som chcela vysloviť, ale neurobila som to. Akoby som mohla, keď jediné po čom som túžila bolo cítiť konečne Maxove pery na mojich?

Dlaň priložil na moju tvár a hlavou trochu kývol, aby sa uistil, že nie som proti. Mala by som prikývnuť tiež, no na miesto toho som len neprítomne sledovala jeho pery, ktoré sa skrivili do jemného úsmevu. Všímala som si, ako ich jemne pootvoril, takže sa mu medzi nimi vytvorila takmer neviditeľná medzierka.

,,Nechcem, aby si ma pobozkal. Nie teraz," odvetila som napokon.

Maxova reakcia ma neprekvapila. Sklamane zvesil plecia a prekvapene nadvihol obočie.

,,Poďme prosím niekam, kde budeme sami. Len ja a ty," vydýchla som a oprela som sa späť na sedačku auta.

Tvár som schválne natočila bokom, aby v nej nemohol červeň. Max nebol jediný kto si všimol mojej zmeny. Zmenila som sa. Zmenil ma práve on. Môj Max.

Netušila som či prikývol, no po chvíli naštartoval a ja som spokojne privrela oči. Na nič sa nepýtal, a to mi vyhovovalo. Nevedela by som mu odpovedať, pretože som nemala žiadny plán. Teda, klamala by som, ak by som tvrdila, že nemala. Pred niekoľkými minútami som sa tešila na príchod domov. Chcela som si ľahnúť do svojej posteli a nemyslieť na udalosti posledných dní. Nechcela som myslieť na Maxa. Predovšetkým na Maxa.

Vnímala som svet za oknom, akoby všetko čo sa odohrávalo v aute ani nebolo skutočné. Sledovala som približujúcu sa lúku. Lúku za mestom, ktorá v tejto dobe zívala prázdnotou. Bol to dobrý výber. Stále som však netušila načo. Na rozhovor? Na niečo viac? Chcela som niečo viac? Samozrejme, že som chcela. Chcela som Maxa a chcela som ho okamžite.

Bolestivo som sa uštipla do odhalenej pokožky na stehne, ktoré mi vykúkalo z pod sukne. Chcela som sa presvedčiť, či som stále pri zmysloch, no očividne som bola. A to ma desilo zo všetkého najviac.

Max auto odstavil už na začiatku lúky ako by sa bál, že vysoké steblá trávy môžu poškriabať lak na jaguári. Nahlas som preglgla a periférne mohla vidieť Maxovu tvár, ktorá smerovala pred seba. Uprene pozeral do diaľky pred nami, kde sa vynímala pomaly žltnúca tráva.

,,Myslela som, že vydržíme dlhšie ako jeden víkend," ozvala som sa napokon, no okamžite by som sa za svoje slová prefackala. Neboli to slová, ktoré som vysloviť skutočne chcela.