𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 58|

MAX

Sedel som za stolom spoločne s Langlayom najstarším a rukou si pridŕžal hlavu, aby mi nespadla do taniera. Možno som sa včera trochu precenil. Inak na tom nebol ani môj budúci svokor.

,,Tak čo, chlapci? Vy nebudete raňajkovať?" opýtala sa ma jeho žena, ktorá spoločne so svojou dcérou na stôl priniesla niekoľko croissantov a niekoľko druhov pečiva.

,,Dám si len vodu, ďakujem," odvetil som rezignovane a vymenil si ruky.

,,Zlatko, vyzerá to tak, že dnes pôjdeme na svah len my dve," usmiala sa pani Langlayová a posadila sa za stôl oproti jej muža.

,,No, vlastne..." pípla ryšavá a pohľadom vo mne hľadala oporu. Kiež by som sa včera nesťal, ako posledný bezďák. ,,Mne sa príliš nechce na lyže," dodala a oprela sa o operadlo drevenej stoličky, ktorá dokonale ladila s interiérom celého penziónu, nie len jedálne.

Mohol za to fakt, že toto miesto napriek svojej veľkosti pôsobilo úžasne útulne. Lustre vyrezávané skúseným rezbárom, steny obložené drevom a vlastne, zbytočne by som niekde hľadal len holé steny.

,,To nemyslíte vážne, rodinka," ozvala sa znovu ryšavá staršia a ja som sa modlil, aby som mal ovládač a mohol tak stíšiť jej ostrý hlas. ,,Myslela som, že sme prišli na lyžovačku a na miesto toho sedím za stolom s partičkou zombíkov. Ešte aj ty?" Otočila sa späť na svoju dcéru, ktorá zmätene pozerala do svojho taniera, akoby sa jej konverzácia ani netýkala.

,,Mami, ja..."

,,Ona nemôže ísť," odpovedal som na miesto nej, no odpoveďou mi bol len naštvaný pohľad a poriadny kopanec do nohy.

Spýtavo som nadvihol obočie a ryšavá mi prudkým kývnutím hlavy naznačila, aby som mlčal. A to som jej do riti chcel len pomôcť.

,,Prečo by nemohla?" opýtala sa ryšavá staršia a ja som si v hlave rýchlo vymýšľal dôveryhodnú odpoveď. Zbytočne. Moja hlava po včerajšom množstve nefungovala ani do polovice tak, akoby mala.

,,Pretože...pretože sa o mňa musí postarať," trepol som prvú sprostosť, ktorá mi napadla a najradšej by som si za ňu sám vrazil.

Obe ženy sa na mňa pozreli, ako na blázna, len otec rodiny vyprskol vodu, ktorej sa len pred tým napil a vybuchol do hlasného smiechu.

,,A čo máš, päť rokov?" nechápavo si ma prezrela ryšavá staršia.

,,Tento chlapec sa mi páči čoraz viac," neprestával sa smiať otec.

Pani Langlayová sa otočila a krútiac hlavou sa stratila s tým, že si ide dať masáž a my si teda máme robiť čo chceme.

,,A ja si idem na hodinku schrupnúť," rozlúčil sa aj pán Langlay a ja som tak s ryšavou osamel.

,,Zbláznil si sa?" vyletela na mňa takmer okamžite, načo moja hlava automaticky zaprotestovala ešte väčšou bolesťou.

,,Pre boha, musíš tak kričať?" bránil som sa.

,,Prepáč," zarazila sa odrazu. ,,Len chcem, aby sme jej to povedali, keď na to bude vhodná príležitosť. Nechcem to na ňu vybaliť hneď pri raňajkách a už vôbec nie, keď je na nás naštvaná," vysvetlila.

,,Čo keby sme to nechali na zajtra? Je nový rok a na nový rok predsa všetci oslavujú, sú šťastní a..."

,,To je úžasný nápad," prerušila ma nadšene. ,,Urobíme to teda zajtra."

S úsmevom som prikývol a jej malú dlaň, ktorú mala položenú na stole prekryl svojou.

~