𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 41|

Max

S jaguárom som zaparkoval na školskom parkovisku. Ryšavá sa mi po zvyšok víkendu neozvala, no zavolal som len jediný krát. Stále existovala možnosť, že mal Louis pravdu a ja som nechcel byť ten, kto jej nedá dýchať. 

Potom, ako mi nezodvihla mobil, rozhodol sa to skúsiť s jaguárom, ktorý som jej chcel vrátiť. Aj tento krát som však nedostal odpoveď.

Náhlil som sa do budovy školy zvedavý, či sa ryšavá dostavila. Vydýchol som si, keď som ju uvidel sedieť na svojom obvyklom mieste. Hlavu si opierala o ruku a pohľadom blúdila po tabuli, ktorú od piatku nemal kto zotrieť. 

Obišiel som ju a posadil sa na svoje miesto. Netušil som či by pozdrav stačil. Bál som sa, že by sa znovu tvárila, že ma nepočuje. Možno ma však skutočne nepočúvala. 

Prekvapilo ma však, keď tvár natočila mojím smerom a nesmelo sa usmiala. Úsmev som jej okamžite opätoval a preklínal zvuk zvončeka, ktorý práve oznámil začiatok hodiny. 

Prvú príležitosť prehovoriť ku nej sa mi naskytla až po tretej hodine, kedy sa vybrala na záchod a ja som ju tak mohol počkať na chodbe. Zľakla sa keď ma zazrela opierať  sa o stenu hneď oproti. Poobzerala sa okolo seba, akoby nás nikto nemal vidieť, čo ma prekvapovalo. Celá škola predsa vedela, že spolu trávime takmer každú voľnú chvíľu. 

,,Čo tu robíš?" opýtala sa nervózne. 

,,Daj mi jeden dôvod, prečo by som tu nemal byť. Prečo by som nemal byť pri tebe," opýtal som sa a urobil váhavý krok jej smerom. Bol som rád, že sa na chodbe nikto nenachádzal. 

,,Možno nechcem, aby si tu bol," zašepkala a líca sa jej okamžite sfarbili do červena. 

,,Prečo mi klameš, ryšavá?" urobil som ďalší krok. Už chýbal len jeden, aby som sa ocitol tesne pri nej. 

,,Neklamem," pokývala hlavou a prudko vydýchla vzduch, ktorý sa jej nahromadil v pľúcach. 

,,Kara mi povedala, že si spala v ich karaváne. Prečo?" 

,,Necítila som sa tam príjemne. Možno som naozaj príliš rozmaznaná," odvetila tónom, ktorý som u ryšavej nikdy pred tým nepočul. 

,,Nie, nie si," oponoval som a vzdialenosť medzi nami konečne prerušil. ,,A neverím ti ani tvoje správanie. Nie som blbý, aj keď tak možno vyzerám. Poznám ťa príliš dobre na to, aby som vedel, že moja ryšavá by mi nikdy len tak bezdôvodne neušla," pokúsil som sa o úsmev. 

,,Ja nie som tvoja. Už to konečne pochop," precedila cez zuby a snažila sa mi dostať z dosahu, no prudko som ju pritlačil na stenu za jej chrbtom. 

,,Prestaň s tým do riti! Neviem čo tu na mňa hráš, no ani trochu sa mi to nepáči. Ak chceš, aby som ti dal pokoj, urobím to. No najprv chcem vedieť dôvod, prečo. Prečo ti mám dať pokoj, ryšavá?" zreval som do ticha, ktoré sa okolo nás rozliehalo. 

Telom ryšavej trhlo. 

Na miesto odpovedi jej ruky prudko vystrelili ku mojej tvári. Dlane si položila z oboch strán na moje líca a naše pery sa spojili v bozk. Prekvapene som sa na jej telo pritlačil ešte viac. Na chodbe som počul kroky a ryšavá sa ma v tom momente snažila odtlačiť, no nedovolil som jej to. Bolo mi to jedno. Už ma viac nezaujímalo, že nás niekto uvidí. Chcel som len toto ryšavé dievča. 

Dala mi dokonalú lekciu. Dokonalú, aby mi ukázala, aké by to bolo bez nej. Nepredstaviteľné. Viac už som nechcel byť ten Max, ktorý sa bojí svojich citov. Max, ktorý sa bojí, že niekomu musí patriť, aby bol šťastný. Bolo smiešne, ako naivne som si myslel, že tomu tak nebolo aj doteraz. Bol som jej už od momentu, keď sa posadila za stôl v jedálni a prihovorila sa mi. 

Pomaly som sa odtiahol a pozrel sa do očí, ktoré mala zaliate slzami. Už znovu. Rukou som jej prešiel po hebkej tvári a jemne sa usmial. 

,,Som len tvoj, moja ryšavá kráľovná. Prepáč mi to. Prepáč mi to všetko," vydýchol som a čelom sa oprel o jej. 

Jej ruky sa prudko zachytili mojich bokov. Cítil som, ako prsty kŕčovito zabárala do mojej mikiny. 

Zazvonilo na hodinu a ja som sa neochotne odtiahol. Urobil som jeden krok dozadu a ryšavej ponúkol svoju ruku. Na chvíľu váhala no napokon ju s vážnym výrazom v tvári prijala. 

Prešli sme školskou chodbou a ruka v ruke sa vrátili do triedy. Nečakal som žiadne prekvapené pohľady. Teda až na Karu, ktoré nervózne privrela oči. Väčšina našich spolužiakov bola zvyknutá na to, že sme sa neustále doberali, ale tiež objímali. 

Usmial som sa a ryšavú za ruku prudko pritiahol bližšie. Voľnou rukou som ju objal za pás pobozkal ju priamo pred tabuľou, ktorá bola tento krát zotretá priam ukážkovo a tvorila tak akúsi kulisu za obrazom, ktorý sa triede naskytol. 

,,Max," pomaly sa odtiahla a snažila sa nabrať kyslík. ,,Prečo..."

,,Pretože teraz už nemôžeš povedať, že nie si moja..."

_________________________________________

Ahojte 😘
Viem, že je táto kapitola trochu kratšia, ale tak nejak mi takýto koniec sedel a nemohla som pokračovať, keďže ďalšia bude z pohľadu Zoe. Pridám ho ešte dnes, keď budem z práce doma. Pravdepodobne sa už potom ozvem len po víkende, pretože skúšku ktorú som mala mať v pondelok na poslednú chvíľu prehodili na zajtra. Keďže som to nečakala, nič z toho som ešte samozrejme ani nevidela a odkladala si učenie na víkend. To bude dnes v noci srandy 😁😁