𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 24|

_________________________________________

Nepočítaj svojich nepriateľov - tvoj čas je veľmi vzácny. Počítaj svojich priateľov - a potom s nimi rátaj.

_________________________________________

Zoe

Vlasy som si zviazala do pevného copu, aby mi pri hraní nezavadzali a nohy položila od seba. Prikrčila som sa a spojené ruky vystrela pred seba, pripravená odraziť loptu. Reyna, postávajúca na opačnej strane telocvične sa práve chystala na podanie a bielu loptu vyhodila vysoko do vzduchu. Rukou prudko švihla a lopta sa kotúľajúc vzduchom zniesla nad sieť, kde sa po nej okamžite hodil náš spolužiak Logan a bez námahy ju dostal na druhú stranu ihriska, kde v rovnakom týme s Reynom hral Max a loptu z výskoku prudkým švihom prehodil späť. S hlasným buchotom dopadla na zem a telocvičňou sa ozvali sklamané povzdychy.

Na opačnej strane telocvične - naopak radostné výkriky. Niektorí zo spolužiakov si dokonca tľapli s Maxom, ktorý na mňa z druhej strany vyplazil jazyk. Vždy som tvrdila, že vo volejbale ma poraziť nemôže, čo sa práve stalo. Pretočila som očami a posadila sa na lavičku, aby som sa vydýchala. Všimla som si, že Reyna sa neuspokojila len s tľapnutím a Maxovi sa hodila do náručia. Bolo očividné, že jej reakciu nečakal, a tak len postával s rukami zloženými vedľa tela a nervózne sa obzeral okolo seba.

Telocvičňou sa v tom momente ozval tlmený smiech, ktorý sa každou sekundou prehlboval. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že dôvodom je práve Reyna, ktorej situácia v ktorej sa ocitla nedopomohla jej už beztak mizernej reputácii. Zahanbene sa odtiahla od Maxa a s červenými očami sa poobzerala okolo seba. S Karou sme si vymenili zhrozené pohľady a jediné čo mi v tej chvíli napadlo bolo prísť práve ku Reyne. Bola zmätená, vystrašená a červená, ako tá najčervenejšia paradajka.

,,Reyna, vykašli sa na nich. Komu záleží na tom, čo si myslia?" zašepkala som jej smerom a milo sa usmiala.

,,Mne! Mne záleží na tom, čo si myslia," zasipela a zvrtla sa na päte.

Váhala som, či ju nasledovať, no napokon som len bezradne ostala stáť na mieste, keď som po chvíli na pleci pocítila Maxovu ruku.

,,Nemôže čakať, že sa na to zabudne tak rýchlo. Navyše, môže si za to sama," zašepkal mi blízko ucha, načo som súhlasne prikývla.

Napriek tomu som však nesúhlasila s reakciami našich spolužiakov. Každý sa predsa môže popáliť.

,,Čo je vám smiešne? Každý z vás predsa niekedy v živote urobil chybu, ktorú ľutoval. Ani jeden z vás nie je bez chyby, tak sa do pekla prestaňte správať, ako malé deti. Sme predsa jedna partia, alebo nie?" zrevala som do priestoru, načo hlasy v telocvični stíchli a na miesto smiechu sa teraz miestnosťou ozýval tichý šepot. ,,Ste hrozné hovädá," vypľula som a rovnako tak, ako Reyna kráčala z telocvične smerom ku šatniam.

Nevnímajúc slová telocvikára som za pätami počula kroky a nemusela som sa ani pozrieť aby som vedela, že je to Max. Nikdy by ma nenechal odísť samú. Presne tak, ako ja jeho.

,,Langlayová, koleduješ si o vylúčenie," uchechtal sa mi za chrbtom, načo som sa prudko obrátila a telami sme sa takmer zrazili.

,,Seriem na nich," precedila som cez zuby a ruky si prudko vrazila do vlasov, aby som si ich vyslobodila zo zovretia gumičky.

,,Ryšavá je ostrá," naďalej sa zabával na môj účet.

V tom momente sa chodbou ozvalo zvonenie zvončeka a ako prvá sa z telocvične vydrala práve Kara a bez varovania nás oboch chytila za ruku a ťahala bokom.