𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 17|

Zoe

Potom, ako som sa dostala na hlavnú chodbu, poobzerala som sa okolo seba, no po Maxovi nebolo ani stopy. Nemohol však ísť inam, ako von, a tak som kroky namierila schodmi na prízemie.

Od východu ma delila posledná chodba, keď sa z predposledných dverí vynorila Maxova vysoká postava a stiahla ma priamo do úzkej miestnosti, v ktorej sa skladovali všetky čistiace prostriedky.

,,Čo..."

Skôr, než by som však mohla čokoľvek povedať, mi Max zakryl rukou ústa a pridusene sa rozosmial.

,,Buď ticho, ryšavá. Aspoň na chvíľu."

,,O čo ti ide, Max?!" striasla som z úst jeho ruku a jemne do neho strčila. V miestnosti bola tma ako v rohu a tak som sa mohla riadiť len hmatom.

,,Vedel som, že prídeš, a tak som sa to rozhodol využiť, aby sme si dnes užili deň mimo školy," odvetil veselým hlasom.

Zamračila som sa, no to Max vidieť nemohol. Počula som len jeho tichý dych, ktorý napĺňal miestnosť.

,,Ja sa tam vrátim," odvetila som rozhodne, no odpoveďou mi bol ďalší tichý smiech.

,,Nie nevrátiš."

,,Ale áno. Nedostanem sa predsa kvôli tebe do problémov," pokývala som prudko hlavou, čo tiež vidieť nemohol.

Z nejakého dôvodu som však pocítila, že sa jeho telo nepatrne priblížilo. Nerozumela som, ako sa dokáže v takejto tme orientovať, no vôbec mu nerobilo problém nájsť moju tvár, na ktorej som pocítila jeho teplý dych.

,,V tom, v čom tkvie tvoj najväčší problém, spočíva tvoja najväčšia šanca, ryšavá," zašepkal mi tesne pri uchu a na mojom tele sa okamžite vyrojilo stovky zimomriavok. Napriek tomu, že som Maxa nikdy nebrala inak, ako svojho kamaráta, v jeho blízkosti som sa vždy cítila...inak. Inak, ako to bolo pri Kare.

,,Neviem o čom hovoríš, Clifford. Dokonca som si istá, že si mi práve zopakoval nejaký dobre naučený citát. A teraz mi prosím uhni, pretože sa tu čochvíľa zadusím," povedala som podráždene.

,,Ryšavá, ale ja ťa tu nedržím," zašepkal melodickým hlasom, načo som otrávene pretočila očami. Mal však pravdu. Nedržal ma. No napriek tomu bol ten, kto ma sem z nejakého dôvodu stiahol.

Pohotovo som otvorila dvere a bez toho, aby som sa presvedčila, či sa niekto nachádza na chodbe vyšla von. Svetlo, na ktoré som si za malú chvíľu odvykla, mi podráždilo oči. Možno aj preto som si nevšimla fúzatého školníka, ktorý sa opieral o protichodnú stenu a čakal len na moment, kedy vylezieme.

V sekunde, ako si ma s úškrnom na perách prezrel, sa moja tvár rozhorela červeňou.

,,Takže, do ktorej triedy chodíte, aby som riaditeľke vedel povedať s úplnou presnosťou, čo naši študenti predvádzajú počas hodiny?" Škodoradostne sa zasmial. Jeho hlas bol na jeho vek neprirodzene piskľavý, až som mala nutkanie, zakryť si uši. Max, stojaci vedľa mňa sa pokúšal zadržať smiech, no neúspešne. Už po niekoľkých sekundách vybuchol v hlasný smiech a nepomohol ani môj lakeť, ktorým som mu uštedrila ranu do boku.

,,Pán školník, to vôbec nie je..."

,,Bež!" prerušil môj pokus o urovnanie nedorozumenia Max a za ruku ma prudko potiahol smerom ku východu.

,,Max!" kričala som, snažiac sa ruku vymaniť z jeho zovretia, no neúspešne.

Zastavili sme až niekoľko metrov od budovy školy. Prehla som sa v chrbte a rukami sa oprela o kolená, aby som sa mohla vydýchať. Už znovu mi to pripomenulo, že sa moja kondička rovnala nule. Vlasy, ktoré som si ráno pracne stiahla žltou mašľou mi padali do očí a ja som si oduto priznala, že znovu musím vyzerať, ako strašiak do kapusty.