𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 44|

ZOE

Hodinu po Karinom odchode zvonček ohlásil návštevu. Postavila som sa od jedálenského stola a pomalým krokom prešla ku dverám.

Na displeji, ktorý bol pripevnený naľavo od dverí, som okamžite spoznala Maxovu vysokú postavu. A to aj napriek čiernej kapucni, ktorá mu zakrývala tvár.

,,Ahoj," pozdravila som prekvapene a uhla nabok, aby Max mohol vstúpiť. Vonku sa len pred niekoľkými minútami spustil poriadny lejak a Maxova mikina bola premočená do poslednej nitky. ,,Nečakala som ťa," poškrabala som sa na hlave a pohľadom prešla po jeho tvári, na ktorej mal niekoľko zlepených prameňov mokrých vlasov.

Presúvala som sa po ostrej sánke, až som napokon zastavila na modrých očiach, v ktorých blčali iskričky.

Uvedomila som si, že jeho jazva mi už ani trochu neprišla zvláštna. Na krásnej tvári, akoby sa nezmyselne strácala.

,,Čakal by som krajšie privítanie," vyslovil chrapľavým hlasom a pritiahol ma do pevného, mokrého objatia.

,,Práve. Sa. Chystáme. Večerať," prehovorila som cez jemné bozky, ktorými mi maznal pery.

,,Radšej by som si dal najprv dezert," zafučal mi blízko ucha a jemne ma pobozkal na jeho kraj.

,,Neverím. Clifford dal práve prednosť mne, pred jedlom," rozchichotala som sa pod jeho dotykom, ktorý ma príjemne šteklil.

,,Do riti, ryšavá. Máš pravdu. Čo máme na večeru?" prudko sa odtiahol a za ruku ma potiahol smerom do jedálne.

Sklamane som zvesila plecia a pretočila očami.

,,Dobrý večer, rodinka," pozdravil veselo a mama s otcom prekvapene nadvihli obočie.

,,Dnes vyzeráte nádherne, pani Langlayová," odvetil a zastavil sa tesne pred stolom. Moju ruku stále zvieral vo svojej dlani.

Mamina tvár sa okamžite ponorila do červenej, no hneď potom svoj pohľad zamerala na naše ruky a doširoka sa usmiala.

,,Ďakujem, Max," povedala stále s úsmevom a prezrela si jeho premoknuté oblečenie. Hneď na to zvraštila obočie a pokývala hlavou do strany.

,,Bež sa hore usušiť a ja ti zatiaľ nechystám nejaké oblečenie. Zlatko, prestrela by zatiaľ stôl?" natočila sa na mňa a ja som automaticky prikývla.

Spoločne s Maxom opustili jedáleň a ja som sa presunula okolo otca do kuchyne.

~

Otec do mňa drgol, zadržiavajúc smiech.

Zodvihla som pohľad smerom ku chodbe, odkiaľ sa ozývali kroky a pred ústa si prudko priložila ruku. Mala som čo robiť, aby som sama nevybuchla v nekontrolovateľný smiech. A skutočne som ku tomu nemala ďaleko.

,,Ty si...ty si skutočne obliekla Maxovi môj svadobný oblek?" nevydržal to otec a päsťami nekontrolovateľne buchol po stole. To už som nevydržala ani ja a rozosmiala sa na plné hrdlo.

,,Nič v jeho veľkosti som nenašla," pokrčila plecami mama a popravila Maxovi oblek, ktorého rukávy siahali maximálne do polky predlaktia.

Iste, otec už dávno nemal štíhlu postavu, ako Max. No bola som presvedčená, že omnoho viac by mu sadli moje kvetinové šaty, ako tento starý, nevkusný a nemoderný oblek.

To isté si podľa jeho výrazu myslel aj Max, čo ma rozosmialo ešte viac. Postával vedľa mami a kŕčovito sa poťahoval za rukávy obleku, ktorý mu bol minimálne o tri čísla menší.