𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 29|

MAX

Trochu som sa vydesil, kým som si uvedomil kde sa nachádzam a prečo na hrudi cítim zvláštny tlak. Trhol som rukou, ktorú som mal vyloženú na operadle sedačky a hlavu jemne naklonil dole, aby som sa uistil, že sa mi nič z toho čo sa včera stalo nesnívalo.

Ani náhodou. Ryšavá ležala na mne celou svojou váhou a stále spokojne spala. Jej nahé telo bolo len z časti prikryté mojím tričkom, takže som jej stále mohol vidieť poriadnu časť pevného zadku. O kus som sa nadvihol, aby som sa mohol pozrieť lepšie a s úsmevom som pokrútil hlavou. V tom momente som si neuvedomoval čo všetko ma možno čaká, keď sa prebudí. Bola opitá, bola nadržaná a hlavne, celý večer bola len moja. Nad touto predstavou som sa znovu usmial a ruku jej pomaly položil na nahý chrbát, načo sa trochu pohla a moje telo pod jej stuhlo.

Ruku som znovu položil späť na operadlo a premýšľal nad tým, čo sa bude diať. Jej telo sa jemne pomrvilo a napokon hlavu zodvihla mojím smerom. Nahlas som preglgol a netušiac, ako reagovať som ju len prihlúplo pozoroval. Rovnako tak, ako to robila ryšavá. Bez jedinej emócie, ktorá by mi prezradila ako sa cíti, alebo čo si myslí.

,,Ahoj," pozdravil som napokon.

,,Ahoj," odpovedala takmer okamžite, no jej výraz ostával nezmenený.

Pomaly sa nadvihla a práve v tom momente si uvedomila, že je úplne nahá a zahanbene si telo zakryla mojím tričkom.

,,Ak chceš, otočím sa," zamrmlal som a pritiahol sa čo najbližšie ku dverám, aby mala priestor na prezlečenie.

,,To je už jedno," silene sa usmiala, no napriek tomu sa obrátila, aby som z jej tela videl čo najmenej.

Hlavu som zaklonil dozadu a vydýchol som. V tejto polohe som počkal kým bola hotová a napokon sa sám obliekol. Nevedome som sa pritom snažil vyhnúť pohľadu s ryšavou.

Niekoľko minút sme bez slova sedeli vedľa seba v aute. V dome bolo ticho, akoby sa tu pred niekoľkými hodinami nekonala žiadna párty. Ticho, ktoré som inokedy miloval bolo teraz mučivé. Prial som si, aby povedala čokoľvek. Dokonca by som bol radšej, ak by začala kričať. Prial by som si počuť čokoľvek iné ako ticho, ktoré tvorilo medzi nami bariéru a pocity neistoty.

,,Mám sa báť?" už som to viac nevydržal.

Musel som vedieť na čom som.

,,O čom to hovoríš, Max?" odvetila úplne pokojne.

Prekvapene som sa natočil jej smerom, aby som sa presvedčil, či sa tak skutočne aj tvári. Pozerala pred seba, mal som pocit, že ani nemrkla.

,,Ty sa nehneváš?" opýtal som sa znovu.

Začínal som sa cítiť, ako totálny blázon.

,,Prečo by som sa mala hnevať? Chcela som to rovnako, ako ty. A bolo to...bolo to pekné."

Musel som sa usmiať, keď som si všimol červeň, ktorá sa jej rinula do tváre. Znovu to bola tá ryšavá, ktorá sa červenala takmer vždy. Aj napriek tomu, že sa snažila pôsobiť sebaisto.

,,Áno, to bolo," prikývol som s úsmevom. Priam som cítil, ako mi zo srdca spadol obrovský kameň.

,,Takže sme stále..."

,,Priatelia," doplnila za mňa skôr, než by som stisol dopovedať.

Skutočne som ale chcel povedať práve toto? Na jednej strane som bol rád. Veril som, že sa medzi nami nič nezmení. Že ryšavá bude naďalej mojím najbližším človekom a ju budem môcť stále chrániť, ako súrodenca, ktorého som stratil. Bola tu však aj druhá strana. Možnosť, ktorú sme si očividne ani jeden nepripúšťali. Možnosť, že včerajšia noc možno znamenala viac, ako sme si obaja mysleli. Bál som však tieto slová vysloviť nahlas, a tak som len prikývol a jemne sa usmial.