𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 37|

Max

Ryšavá spoločne s Karou kráčali popredu a preberali dnešný koncert. Ešte stále boli obe úplne rozčarované, a tak som bol vlastne rád, že som išiel pozadu celkom sám. Teda až do momentu, pokým Jared nespomalil natoľko, až kráčal vedľa mňa.

,,Nepotrebujem spoločnosť," odvetil som, no pohľad som mal stále zameraný na zadok ryšavej.

,,Nemyslíš, že by sme konečne mohli zakopať vojnovú sekeru? Pochopil som to," vydýchol, zrak upierajúc do zeme.

,,Pochopil čo?" zmätene som nadvihol obočie.

,,Ako to medzi vami je. Zoe sa mi páči, preto ti nebudem tvrdiť opak. No vidím, že jej sa páči niekto iný a s tým nič neurobím," pokrčil plecami a hlavu pomaly zodvihol vyššie, stále sa však vyhýbal očnému kontaktu so mnou.

Bolo zvláštne počuť to z jeho úst. Počuť, že sa podľa neho ryšavej páčim. Iste, nebol som malý chlapec, aby som nepochopil, že ju musím aspoň trochu priťahovať. Inak by so mnou predsa nespala. No napriek tomu som mal nevysvetliteľnú radosť z toho, že to tak vnímal.

,,Nie je to nič vážne. No napriek tomu by som jej nikdy nedovolil, aby bola s niekým, ako si ty. Prepáč, kamoš," povedal som a ruky si vrazil do vreciek riflí.

Pripadalo mi nezmyselné, že mu to vôbec hovorím, no niečo som mu povedať musel, aby pochopil, že aj keď s ryšavou nechodím, nebude jeho. Nikdy!

,,Nerozumiem čo proti mne máš. A tiež nerozumiem, prečo ti tak veľmi vadí, s kým sa Zoe stýka, ak sa ti nepáči," rozhodil rukami pred seba a konečne tvár natočil mojím smerom. Konečne preto, že mohol vidieť môj pobavený úškrn, ktorý sa formoval do jemného úsmevu.

,,Kto povedal, že sa mi nepáči?"

Viac som hovoriť nemusel. Pridal som do kroku, aby som dievčatá dobehol. Vedľa nich už tento krát kráčal aj Louis, ktorý ma kývnutím hlavy pozdravil. Nebol mi ani trochu sympatický, no stále pôsobil menej slizko, ako Jared. Vlastne, nevadil mi ani zďaleka tak, ako Jared. No stále boli z jedného cesta. Asi by som si však mal zvyknúť, že sa budeme stýkať častejšie. Je to predsa priateľ Kary.

,,Ahoj, kráľovná," položil som ruku okolo ramien ryšavej a jej ruka sa automaticky zodvihla na úroveň pliec, aby sa zahákla o moje prsty.

,,Ahoj, Maxík," zašepkala mojím smerom, načo som automaticky so smiechom pokrútil hlavou. Nevyslovil som to, no dúfal som, že to nebude moja nová prezývka. To by moju mužnosť dosť poznačilo.

,,Dúfam, že idete s nami," ukázala na pojazdný obytný dom Kara. Až vtedy som si uvedomil, že sme už vlastne na mieste.

Pohľadom som prešiel po našom stane a následne som zastavil na ryšavej. Snažil som sa z jej tváre vyčítať, čo sa jej rojí hlavou, no bolo mi to jasné okamžite. Chcela ísť, no čakala na to, čo poviem. A ja som mal len dve možnosti. Pôjdem si ľahnúť a ryšavá tak bude s Jaredom sama, alebo pôjdem s ňou. Mal som vlastne nad čím premýšľať?

Pokýval som hlavou a rozosmial sa nad tým, že druhá možnosť neprichádzala do úvahy. Nikdy!

,,Ideme," prikývol som a zaregistroval, ako si ryšavá potichu vydýchla. Zároveň tak jemne stlačila moju ruku, aby mi tým dala najavo vďaku.

~

Čo som vlastne čakal? Interiér tohto vozidla takmer do polovice zapĺňal biely kožený gauč, bar s lipového dreva, množstvo alkoholu a tiež obrovské pohodlné kreslo, ktoré dokonale ladilo s gaučom. Podlaha sivej farby sa leskla, akoby bola čerstvo umytá a mal som sto chutí opýtať sa, či sa nemusím vyzuť. Skutočne som sa aj napriek stiesnenému priestoru cítil, akoby som prišiel na návštevu a nesedel v pojazdnom autobuse.