𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 8|

MAX

Ocitol som sa v miestnosti, ktorú by som mohol nazvať, ako...vstupná hala? Možno. Nikdy pred tým som nemal možnosť nahliadnuť do domu milionárov, a tak som nemohol tušiť, načo slúžila nezmyselne veľká miestnosť, ktorá neobsahovala žiadny nábytok, len niekoľko abstraktných obrazov a stôl, ktorý stál opustený, opretý o stenu. Miestnosť pôsobila chladne, na môj vkus až príliš presvetlene a budem sa opakovať, nezmyselne.

,,Pôjdeme do mojej izby, alebo si najprv niečo dáme?" opýtala sa ryšavá, načo som prekvapene nadvihol obočie.

Kiež by sa mohli moje predstavy, ktoré som si pod touto vetou vybavil naplniť. Spoločne by sme si dali dobre vychladené pivo a potom by ma odviedla do svojej izby, kde by ju pretiahol. Iste, predstava by to bola dobrá, keby túto otázku nevyslovila moja ryšavá spolužiačka.

,,Myslela som, či nie si smädný," odvetila a môj pohľad som zameral na prsty, ktoré si pred sebou nervózne žmolila.

,,Máš pivo?" opýtal som sa automaticky a ukázal smerom na chodbu, ktorá aspoň podľa mňa viedla do kuchyne.

,,Pivo? Ideme sa učiť, nie ožrať sa," prekvapene rozhodila rukami, načo som hlasno odfúkol.

,,Ako povieš," vystrel som pred seba ruky v obrannom geste, načo stále zarazene prikývla a konečne svoj zadok popohnala smerom, kde som typoval kuchyňu.

Zlý typ.

Bielymi schodmi sme kráčali na prvé poschodie. Rukou som prechádzal po studenom, kovovom zábradlí a uvedomil si, že tento dom nie je studený len na dotyk. Bol ladený do moderného štýlu, no ani zďaleka mi nepripomínal domov, ako taký. Nedokázal som si predstaviť po priestoroch tejto betónovej džungle pobehovať deti. Napríklad môjho brata Nathana. Pamätám si, ako ma vždy rozčuľoval ten neprestajný dupot malých nôh. Behal vlastne celý deň. Jeho energia, akoby sa dobíjala ďalšou energiou, ktorú jeho telo vydávalo.

Poschodie tvorila ďalšia, prehnane veľká chodba, ktorá zbytočne uberala priestor pre iné izby a napokon tiež nespĺňala žiadny účel. Domu akurát pridávala na jeho chladnej atmosfére.

Ryšavá otvorila čierne dvere, dokonale zladené s kľučkou, ktorá naopak ladila s kovom, aký tvoril zábradlie na schodisku. Dokonale premyslené.

Ocitli sme sa v izbe, ktorá akoby vôbec netvorila súčasť tohto domu. Čakal som síce viac ružovej, no nijak zvláštne ma táto izba neprekvapila. Klasická, útulne zariadená dievčenská izba ladená do tyrkysovej farby. Nerád som to síce priznával, no toto miesto sa mi páčilo. Nápadne mi pripomínalo moju izbu, ktorú som obýval, ešte ako pubertiak. Posadil som sa na posteľ, ktorá bola úhľadne popravená a prstami som prešiel po jemnej deke, ktorá bola cez posteľ prehodená. Ryšavá sa opatrne posadila na stoličku pri písacom stole a bez slova ma niekoľko sekúnd pozorovala.

,,Ideme na to?" nadvihol som obočie.

Najradšej zo všetkého som si v tomto momente prial, aby sa táto nočná mora skončila.

Ryšavú moja iniciatíva prekvapila a okamžite prikývla. Zo zásuvky vybrala akési papiere, ktoré mala zložené v úhľadnej kôpke a s plnými rukami podišla ku posteli.

,,Môžem?" ukázala na miesto vedľa mňa a ja som s pootvorenými ústami prikývol.

Toto dievča bolo ešte divnejšie, ako som si myslel. Vychovávali ju v kláštore, alebo čo?

,,Pozri, ešte včera som spracovala nejaké materiály týkajúce sa našej témy. Viem, nie je to toho stále dosť, no myslím, že by sa s tým dalo pracovať. Budem ale potrebovať tvoju pomoc. Hlásim sa na výšku na ktorú nie je jednoduché sa dostať a preto mi tiež okrem prijímačiek záleží na každej známke. Urobila som pre teba menší plán v ktorom som červeným perom označila, načo by si sa mal zamerať. Raz do týždňa potom prekonzultujeme, aké podklady si získal a postupne sa to budeme snažiť dať dokopy," konečne ukončila svoj monológ a ja som si rukou zotrel pot z čela.