𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 57|

ZOE

Breckenridge.

Mesto medzi skalistými horami, obklopené najrozmanitejšími dobovými domčekmi v pestrých farbách. Zároveň mesto, ktoré je obľúbené medzi turistami pre čarovnú prírodu a nekonečné možnosti zimného športu.

Otec s mamou kráčali popredu zasneženej ulice obklopenej výkladmi s vianočnou výzdobou a ja s Maxom sme sa držali len niekoľko metrov pozadu, aby sme si tak vzájomne dopriali súkromie.

Prsty sme mali prepletené aj napriek zime, ktorá nás štípala na pokožke.

,,Predstavujem si, aké to asi bude, ak sem niekedy prídeme, ako rodina," zašepkala som tak, aby ma nemohli počuť rodičia a kochala sa úsmevom, ktorým ma Max odmenil.

Oslobodil si ruku z mojej a objal ma ňou okolo pliec. Následne ma pobozkal do vlasov.

,,Prečo nemáš čiapku?" zháčil sa, keď si uvedomil, že moju hlavu prekrýva len strapatá hriva.

,,Zabudla som," pokrčila som plecami.

,,Na to by si zabúdať nemala, ryšavá." napomenul ma. ,,Vieš, že by si si teraz mala na seba dávať ešte väčší pozor," nahol sa ešte bližšie ku môjmu uchu.

Neodpovedala som. Len som sa usmiala a užívala si tento moment. Pretože som nemohla byť šťastnejšia. Nie po boku ľudí, ktorých som tak veľmi milovala. A ktorí milovali mňa.

Neskôr sme sa vrátili späť do dobového penziónu, v ktorom sme boli ubytovaní a všetci štyria sme sa usadili v spoločenskej miestnosti hneď pri gigantickom krbe, ktorý príjemne rozohrieval miestnosť.

Max s otcom popíjali koňak, ktorý otec následne vychvaľoval až kdesi do nebies. Iste. Obaja už mali vypité, a tak by si možno ani nevšimli, keby im na miesto neho priniesli niečo iné.

Ja som naopak sedela vedľa mami a opierala sa o jej plece. Mama mi rukou prechádzala po vlasoch a rytmicky sa pri tom kolísala, presne tak, ako keď som bola ešte malá.

,,Vyzeráš šťastná," zašepkala po chvíli. ,,Vlastne...vyzeráš úplne inak. Neviem si to vysvetliť, no niečo je na tebe iné," pokračovala ďalej.

,,Som šťastná," prikývla som s úsmevom, no napriek tomu som sa nad jej slovami musela zamyslieť.

Možno som bola skutočne iná. A možno to na mne bolo vidieť. To, že som pod srdcom nosila dieťa. Naše bábätko. Tak veľmi som si priala, aby som jej to mohla povedať. Aby som nebola tak zbabelá. No pri pohľade na pripité osoby mužského pohlavia, ktoré sedeli oproti nás to ešte neprichádzalo do úvahy.

,,A čo ty a ocko?" opýtala som sa napokon.

,,Ja a ocko?"

,,Myslím tým, či vám to stále klape. Vidíme sa málo, a tak nemáme príliš veľa možností porozprávať sa," pokrčila som plecami.

,,Ja viem, zlatko a veľmi ma to mrzí," vydýchla mama. ,,Nemusíš mať strach. S ockom je všetko v najlepšom poriadku," pobozkala ma znovu do vlasov a objala ma ešte tuhšie.

,,Nemyslíš, že by sme ich už mali vziať do izby?" pokrčila nosom nad otcom a Maxom, ktorý sa práve na plné hrdlo rozosmiali nad nejakým podareným vtipom.

,,Myslím, že áno," rozosmiala sa mama a spoločne sme sa postavili z gauča.

,,Chlapci, ideme spať," zavelila mama a Max s otcom, ako na povel ohrnuli spodnú peru.

,,Ale zlatko, ešte chvíľu," pritiahol si ju do objatia otec, no mama bola nekompromisná.

,,Povedala som niečo!" pohrozila mu prstom a otec poslušne prikývol.