Dangerous World

4. Dosť spomienkam

Anette

"Myslím, že toto je len moja vec." Prudko som sa zdvihla zo stoličky, otočila sa tvárou k oknu a založila si ruky na hrudi. "Samozrejme, že je to len tvoja vec. Ale nemôžem sa spýtať?" No tak ako. On sa nepýta, on priamo odo mňa vyžaduje odpoveď naliehavým tónom. "Prečo to chceš vedieť?" Zazrela som po ňom kútikom oka.  Ale naozaj len kútikom, chcela som mu stále byť otočená chrbtom. "Pretože, Anette, chcem o tebe vedieť viac. Nechcem byť pre teba cudzí človek." Počula som, ako sa aj on postavil, no čo sa bolo horšie, nevedela som, kde sa teraz v mojej kancelárií nachádza.  Zmizol mi zo zorného poľa. "Si. Môj. Šéf. Nestačí ti to?" Zrejme mu asi budem musieť pripomenúť, aký zástava post,  lebo on si to zrejme neuvedomuje. "Nie. Chcem čosi viac." Keď som pocítila na páse jeho ruky, zamrazilo ma. Je to nepríjemný pocit. "Martin, nie. Ideš na to prirýchlo. Ako sme sa vlastne dostali sem? Neprišiel si sem náhodou pre niečo iné?" Zrazu už mi neprišiel nápad, že mu poviem o tom, "kto som", taký zlý. "Prišiel a chcem sa k tebe dostať, aby si mi o tom povedala." Teda, nečakala som, že bude až taký priamy. "Si ženatý, dopekla! Ako sa chceš ku mne dostať?" Strhla som si jeho ruky z pásu a otočila sa k nemu. Áno, má ženu, ale žiadne deti. "Odkiaľ o tom vieš?" Zamrzol v pohybe a ja som cítila, ako mi plytko dýcha na krk. Ráno mi to oznámila jedna kolegyňa, keď som prechádzala okolo nej. Vraj si všimla, že náš riaditeľ často navštevuje moju kanceláriu, čo on nemá vo zvyku. Doteraz som to nevedela a nebolo mi divné, že sa začína o mňa zaujímať.  Ale teraz sa mi načisto sprotivil. "Viem." Nič viac mu nemienim povedať. Nič by sa na tom nezmenilo aj tak. "Anette, kto ti to povedal?" Zvýšil na mňa hlas, z čoho mi klesla nálada na bod mrazu. Ale začala som sa báť.  Aj keď je moja kancelária presklená, nemyslím si, že by mi niekto prišiel pomôcť.  Zvlášť nie, keď sa jedná o nášho nadriadeného. "Nepoviem ti to. Nemal si mi klamať." Zavrčala som a chcela som odísť z jeho prítomnosti, no potom som si uvedomila, že nemôžem. Držal ma za predlaktia a pod vplyvom silného zovretia som čoskoro cítila, že mi tŕpnu končeky prstov. "Kedy som ti ja klamal?" Pocítila som náhly nával spomienok. Bolesť zápästí, keď sme sa s Abrahamom hádali a nasledujúci deň mi po tom zostali krvné podliatiny. Deň, keď som sa dozvedela, že mi klamal. Bolo to až príliš silné na to, aby som dokázala vzdorovať ešte aj Martinovi. "Keď si mi povedal, že si voľný." Odpovedala som bez žiadneho náznaku nejakého citu, no stále som sa cítila ako uväznená. Okrem zovretia mi nerobil nič iné, no do mňa sa vlieval pocit zúfalstva a paniky. Bude ma takto držať, pokiaľ sa mi neodkrvia ruky? "Ehm." Vyrušilo nás akési odkašľanie, po čom sa mne parádne uľavilo a hneď som aj pocítila, že moje zápästia sú voľné. "Prepáč Anette, dobrý deň, pán riaditeľ. Chcel som len, či nemáš chvíľu čas." A týmto sa mi uľavilo ešte viac. "Ja už odchádzam, nechám vás. Pekný deň." Martin si popravili kravatu na košeli a odkráčal preč, no nezabudol do môjho kolegu zabodnúť vražedný pohľad. Ja som len šokovaná klesla na stoličku a chvíľu si trieda v hlave myšlienky, až pokiaľ mi nedošlo, že niekto chcel odo mňa pomoc. "Čo potrebuješ?" Vyhŕkla som. "Ehm, len či by si mi nevedela poradiť, v akých odtieňoch zariadiť detskú izbu." Na toto som špecialistka, aj keď ešte niektorí z nás majú urobený kurz bytového dizajnu, alebo rovno vyštudovaný tento odbor. "Chlapec alebo dievča? Vek?" Naťukala som do svojho počítača pár inšpirácií, no nijaká ma nezaujala. "Neutral." Hmm. Predsa len sú tie spomienky na niečo dobré.  "Daj tam oranžovo hnedú farbu a biely nábytok, poprípade krémové steny, alebo biele.  Nikoho to neurazí." Usmiala som sa na neho a on mi to opätoval. A potom odišiel. Totiž mňa kopla jedna spomienka na to, keď som Anabelle zariaďovala detskú pre malinké. Bože, ani neviem, ako sa volá, ani či je to malé zdravé. Tak veľmi mi je za Anabelle smutno.