Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
"Prosím?" Vie, že som to ja? No, asi nie. Ale ja sa jej bojím predstaviť. Ako zareaguje? "Em, ahoj..." Poškrabkal som sa vzadu na krku. Mysli, čo jej mám povedať? "Prepáč, že ťa ruším, ale.." dobre, ale teraz si seriózne nadávam, prečo som jej vlastne volal. Mohlo to aj počkať. Prečo som to urobil? "Nerušíš." Čo? "Vieš kto som?" Začudovane som sa pozrel sám na seba v zrkadle a ľavou rukou vytiahol zo skrinky pastu a zubnú kefku. "Áno, spoznala som ťa podľa hlasu." Oh, takže sa už nemusím predstavovať. Skvelé. .... Dopekla, je možné, aby som sa hanbil dievčaťa, ktoré som nikdy v živote nevidel? "Chcel som len, že ty si sa ma chcela niečo spýtať. A mne tá otázka nedáva spávať." Skôr, než som stihol dopovedať, začala sa nad mojimi slovami smiať. "Od nášho posledného rozhovoru neubehlo ani 24 hodín. Ak sa to dá nazvať rozhovorom." No, to je fakt, že odvtedy som ešte nespal. "Ale však vieš, ako som to myslel." Rozmýšľam, že jej hlas mi je strašne sympatický, akoby som ho už niekedy počul. Tak isto, ako keď vám je sympatická nová osoba, akoby ste ju už niekedy v živote stretli. "Viem, viem. Chcela som len vedieť, či..." Odmlka. Dlhá odmlka. Asi rozmýšľa nad tým, ako otázku sformulovať. "Či sa ti páči tvoj život." Hm, no nad týmto sa skôr nie že nezamýšľa, ale skôr nechcem zamýšľať. Lebo by ma to zdeptalo. "Jaa neviem, asi áno." - "Rozviň to." Fakt??? "No, ja... Dokážem si predstaviť veľa zmien v mojom živote, ale dokážem sa ľahko vyrovnať s prekážkami a žiť ďalej. Neviem, kam bola smerovaná tvoja otázka, no celkovo hodnotím môj život za úžasný, no s drobnými zmenami by bol ešte krajší." - "Napríklad?" Zadíval som sa na seba v zrkadle a vážne si pozrel do očí. Čo mi na tomto svete chýba? "Napríklad by z môjho života nemuseli odchádzať dôležité osoby." Tak. Konečne som si to asi priznal. Je to celkom uľahčujúci pocit, keď si priznám aj ja, že som len človek a niektoré veci ma dokážu zraniť. "Je to pre teba citlivá téma." Zabudla doplniť otáznik, alebo to konštatuje? "Hej, je. Poďme sa baviť o niečom inom. Čo teraz práve robíš?" - "Hm, pracujem." To ironické nadšenie v jej hlase bolo cítiť na kilometre. "Teraz? Akú máš prácu?" V pozadí počujem hudbu. Teraz ma fakt nenapadá nič také, čo by súviselo s hudbou a človeka by to nebavilo. "Ehm, čo robíš ty?" Aha, dobre, tak odpovede sa asi nedočkám. "Chystám sa na stretnutie." Fakt neviem, čo by som jej k tomuto mal ešte povedať. "S... kým, ak sa smiem spýtať?" Mám jej to povedať, keď sa nepoznáme? "S priateľkou..." A zase ticho. No, ja som vedel, že toto nemám hovoriť. "Nehnevaj sa, ale volá ma kolega, musím končiť. Ahoj.." - "Počkaj, ale..." ja som to tak nemyslel. A teraz si môžem búchať hlavu o stenu. Zložila. No, tak čo už, ale fajne sa s ňou dá pokecať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Na rande s Lindou som sa nijak extra nechystal, len som si umyl zuby a očesal sa. To je tak maximálne všetko, lebo mi proste prišlo ľúto tej Anabellinej kamošky, ozaj, ani som si od nej nevypýtal meno. No ale rád by som sa s ňou dal do kontaktu, lebo mi znie strašne sympaticky a odradil som ju len dvoma slovami. Dvoma hlúpymi slovami, ktoré vyzneli inak, ako boli myslené. Áno, Linda nie je moja priateľka, teda nie úplne, ale nie že by som s ňou mal vzťah taký ako predtým. Zašli sme si na večeru, šli sme sa prejsť, až sme skončili v klube v jednom zo salónikov, kde nás nikto nebude vyrušovať. "Chutí ti?" Spýtala sa ma, keď sme popíjali šampanské a ja som si vychutnával minútu ticha. "Celkom áno, ale pil som aj lepšie." Bože, nie. Toto nejde. S Lindou už nie. "Vieš, premýšľala som.." - "Nie, Linda. Nepôjde to. Ja ťa mám naozaj rád, ale... to už nebude také ako predtým." Neviem, či zrovna smerovala sem, ale každopádne som jej to už musel povedať. "Ale na sex som ti dobrá, však?" Nevyštekla to, ani do toho nedala žiadny hnusný tón, len sa ma to normálne spýtala. Toto asi nedopadne dobre. "Priznávam, že som to chcel skúsiť. Veľmi sa mi páčiš, to áno, ale... tá láska tam už nie je. Prepáč." Naše stretnutie nebolo určené na to, aby sme sa bavili o tomto, ale proste len na obyčajnú stretávku. No mne utkvel v pamäti ten pocit zadosťučinenia, keď som Tej povedal, čo ma na mojom živote najviac serie. A páčil sa mi. "V poriadku." Videl som na nej, že to nie je v poriadku, no než stihla dopiť, položila pohár na stôl a odkráčala preč. "Dúfam, že nájdeš niečo lepšie. Aj keď by si si to nezaslúžil." Ja viem. Viem to. Viem, že som hajzel, ale nemusím mi to každý pripomínať.
