Dangerous World

87. Bez pointy

Abraham 

Zvláštny pocit vracať sa domov s tým, že neviem, čo bude. S Anette sme si síce určité veci vysvetlili, ale nemám z toho príliš dobrý pocit. Akoby sme uzavreli tichú dohodu o tom, že máme pauzu. Neviem. Pri rozlúčke sme sa len objali, bez bozku a zbytočných slov. Alebo sme boli už obaja zronení z toho, že nás čaká dlhé odlúčenie. Anette si nemôže dovoliť vymeškať v práci a ja tiež, čiže namiesto deviatich týždňov nás čaká dvanásť. Celé tri mesiace. Oh Bože, toto bude príliš kruté. Z myšlienok ma véľmi rýchlo Cleo, ktorý ma prevalcoval hneď pri vstupe, dobre že som nevypadol z dverí rovno na chodník. Kokos, kto to psisko vychoval.
"Aký pán, taký pes." Zachechtala sa Linda so založenými rukami na hrudi. Keďže je to suseda, mala k psom najbližšie a sama sa pri rozhovore, že odchádzam, ponúkla, že sa môže o nich postarať. Odobril som jej to.
"Vďaka za úprimnosť." Odpovedal som jej, keď som sa pozviechal a skoro zaškrtil to otravné psisko. "Čo som dlžný?"
- "Keď odídem ja, môžeš mi postrážiť korytnačku." Zavtipkovala a ja som sa decentne zasmial. 
- "Dobre, takže sme dohodnutí. Ja sa idem teraz vybaliť, vidíme sa neskôr." Nenápadne som ju vyšachoval z domu, lebo cítim tu z atmosféry, že tu trávila až príliš veľa času. Nenamietala a odišla, ja som svoju najvernejšiu cestu hore po schodisku, doprava a znovu doprava do svojej spálne okopíroval už miliónty krát a stále ju mám najradšej. Kufor som odhodil do rohu miestnosti a hodil sa na svoju posteľ, za mnou Cleo a Apollo na čele s Macarenom. "Bože, konečne som doma." Povedal som si, zatiaľ čo mi oblizovali tvár moje prachovky. Dokonalá rodinná idylka, nič viac si nedokážem priať. Takto by som vydržal byť až do večera, ale nemôžem, lebo sa musím zastaviť u Pabla a Anabelle. Tí odišli z ostrova deň predo mnou, zobrali aj Eissu a Alexa, tak idem skontrolovať, či došli v poriadku. A možno stihneme aj videohovor s Anette. 

"Ale daj mi pokoj ty psisko jedno nevychované." Sťažoval som sa, keď som sa pokúšal opustiť dom, no môj pes to nechce prijať, konkrétne Cleo to nechce prijať, ten najväčší z nich. Zdá sa mi, že počas mojej neprítomnosti aj pribral, čo mi príliš neuľahčuje situáciu. Nakoniec sa mi podarilo nejak vypadnúť z domu s tým, aby Cleo zostal doma. 

Cestou k Anabelle som si vybavil telefonát s jednou mojou dávnou priateľkou. Vzhľadom na medzinárodné prepojenie to to trvalo trochu dlhšie. "No ahoj, počujeme sa?" Nadhodil som hneď, ako mi v telefóne oznámilo prijatie hovoru. 
- "Áno, počujeme. Čo potrebuješ?" 
- "Pamätáš sa, ako som od teba chcel malú službičku? Chcel by som to obnoviť." Cestou som pozeral po Barcelone. Je taká zvláštna, akoby som tu bol prvýkrát. 
- "Áno, áno, pamätám. Kvôli čomu? Si si istý, že chceš ísť do toho?" V jej hlase som počul zmätok a neistotu, ale snažil som sa to nevnímať. Verím, že to zvládnem. 
- "Z rovnakého dôvodu, aký bol predtým. Teraz som si viac než istý." Odhodlane som jej odpovedal. 
- "Abe, ja... nemyslím si, že to vyj-"
- "Vyjde. Viem, že to vyjde." Snáď mi odpustí, že som ju prerušil. 
- "Môže odpovedať čokoľvek a k tomu tam bude toľko ľudí... Nechceš to radšej v pohodlí domova?" Jej obavy nemajú konca, aj tú ženskú asi cez ten telefón umlátim.
- "Nemaj strach. Zariadim všetko." Usmieval som sa na okolie, všetko je super. 
 - "Dobre, ako chceš." Neznela príliš nadšene. Rozlúčili sme sa a ja som pokračoval v ceste, predsa len Pablovci nebývajú ďaleko. 

"Dobrý večer, buchty. Ako sa máte? Každý má všetky končatiny?" Zakričal som rovno z predsiene, zatiaľ, čo som si vyzúval topánky.
- "No neviem, Pablo stratil hlavu." Odkričala mi naspäť An. 
Ihneď som sa šiel pozrieť, či to je pravda, ale na moju škodu Pablova hlava bola tam, kde vždy, čiže som sa márne tešil. "Abe!" Skočila na mňa Eissa, akoby sme sa nevideli sto rokov, popri tom to boli len dva dni. 
"Čaute, krpci." Dal som pusu malej Thei, postrapatil Alexa a bolo vybavené. Obzvlášť preto, lebo sa mi na nohu Zavesila Eissa, čo bolo od nej veľmi milé, ale nepraktické. Bodaj by sa mi niekedy zavesila aspoň aj na druhú, nech trénuje obe, ale nie, ľavá musí byť vždy. Ah. Sadol som si na pohovku, nech si Eissa s tou nohou robí čo chce, pre mňa za mňa, nech si ju aj zoberie. 
"Decká, čo by ste povedali, keby sme zavolali Anette?"  Navrhol som, nech ich zabavím. "Áno! Áno! Áno!" Vykrikovali, tak som rovno vzal telefón a vyhľadal kontakt na Anette. Kurník, mám 18% baterky. 

"Ahooooj!" Zakričali sme spoločne do telefónu, keď sa na displeji objavila tvár Anette. Krásna ako vždy, i keď unavená. "Ahojte." Odzdravila s úsmevom na tvári, vzadu sa jej niekde pohyboval pes, ktorý chcel byť očividne súčasťou videorozhovoru. 

Anette 

Domov som prišla s plačom a totálnym zúfalstvom. Som úspešná, talentovaná, dobre vyzerajúca, inteligentná, ale nie som psychicky pripravená na život. To, čo na mňa osud skúša, už nie je žiadna sranda, ale kruté prekliatie. A tak sa sama seba pýtam - urobila som naozaj niečo také zlé? Ako, okej, vrátila som sa z luxusnej dovolenky, doma ma čaká milujúce stvorenie, zajtra moja vysnívaná práca. Ale, dopekla, kde je ten pocit istoty a oporných pilierov, ktoré som mala už cítiť? Prečo to necítim? Prečo sa cítim, akoby som sa topila vo vlastných emóciách? 
Oprela som sa o dvere mojej kúpeľne a nechala Mayu, aby ich z druhej strany škrabkala. Zrejme ju za tie dokaličené dvere zabijem, ale potrebujem chvíľku súkromia. Vypnúť. Napustila som si vaňu plnú vody a peny, zapálila sviečky, vypla každú elektronickú vec v mojej domácnosti, zvliekla zo seba všetky nepotrebné kusy oblečenia a vhupla do vody. Medzitým Maya vyskočila na kľučku a prerušila bariéru medzi nami. Nechala som ju vojsť, oprela si hlavu o okraj vane a nechala sa mnou škrabkať. 
"Ty cítiš moje trápenie, však?" Smutne sa na mňa zahľadela. A teraz prichádza otázka, prečo som taká deprimovaná? S Abem sa ľúbime a dali sme si druhú šancu. Ale, čo ak ten vzťah bude taký, ako predtým? Hojdačkový? Z toho celého sa mi zatočila hlava, možno aj z tej horúcej vody. "Čo myslíš, prežijem to?" Spýtala som sa Mayi, aký má na to názor. Len na mňa hľadela. Zošuchla som sa pod hladinu vody a vyčkávala, kedy mi začne dochádzať dych. Sranda, tieto vodné hry. 

V mäkkom župane a so začínajúcou depkou som sa zvalila na pohovku, Maya sa odo mňa nechcela ani pohnúť. Priložila si hlavu na moje brucho a spokojne odfúkla. Obe sme sa prepli do oddychového režimu, no dlho nám to netrvalo. Na displeji sa mi zrazu objavilo Abrahamovo meno. Príliš sa mi nechcelo komunikovať s okolitým svetom, ale keď už si na mňa spomenul, mrzelo by ma, keby to odmietnem. Potešilo ma, že na mňa vyskočili všetci tí, ktorých som chcela vidieť. Srdiečko mi radosťou zaplesalo. 

Rozhovor nebol príliš dlhý, lebo Abeho baterka zlyhala. Trochu som sa aj potešila, lebo fakt nemám náladu. Presunula som sa rovno do postele, kde som sa prevaľovala niekoľko hodín. V podbrušku som mala nepríjemné pocity, Maya bola nepokojná a stále sa vrtela, ja som sa vrtela, myšlienky ma prenasledovali na každom rohu mojej mysle, nedalo sa pred nimi ujsť. Ah, asi som šialená. 

Ráno mi nebolo o nič lepšie, až som mala chuť zavolať Martinovi, že dávam okamžitú výpoveď a beriem sa na rizikový život. Naozaj, neskutočne zle mi je. Žeby to bolo z toho časového posunu? Ale hlava ma nebolí. Skôr žalúdok a celé brucho. Vlastne všetky svaly... 

V práci sa ma všetci vypytovali na moje dobrodružstvá na Bora Bora, na ktoré som nedokázala odpovedať. Z toho všetkého ma začala bolieť ešte aj hlava. No nič. Rýchlo vybavím, čo musím a možno sa mi podarí odísť skôr. 
V strede mojej práce ma vyrušilo klopkanie o zárubňu. Martin. "Neruším?" Usmial sa na mňa, no ja som mu to nedokázala opätovať. 
- "Popravde rušíš, mám neskutočnú migrénu a nedokážem sa sústrediť." Vložila som si tvár do dlaní a pomaly predýchavala. 
- "Si v poriadku?" Martin zaregistroval, že som neudržala rovnováhu ani na stoličke. 
- "Ale áno, len potrebujem pohár vody." Zahovorila som to, Martin neváhal a šiel mi po vodu. Ja som medzitým uzatvorila všetky súbory s tým, že oznámim Martinovi, že si beriem pre zvyšok dňa voľno. Dúfam, že mi to do zajtra prejde. 
"Tu máš, dúfam, že si ok." Ustarostene sa na mňa pozrel. Nečudujem sa, musím vyzerať ako dobitá kôpka nešťastia. Podal mi pohár s vodou, ktorý sa mi v ruke začal triasť, čomu som nerozumela už vôbec. "Posaď sa." Chytil ma okolo pása a pomohol mi sadnúť si na moje pôvodné miesto. 
"Ďakujem." Zamrmlala som, chvíľu som predýchala a keď som cítila, že mi je lepšie, požiadala som ho o voľno. "Samozrejme, ak ti je zle, nemá zmysel tu byť. Hlavne sa daj do poo...." Nestihol dopovedať, lebo to už som padala na zem. Šťastie, že ma stihol zachytiť, inak by som si rozbila hlavu o roh stola. 

Ono... viem, že je to úplne zle zakončené, ale nedokážem ďalej... Chcem vám vydať kapitolu ešte dnes, preto som vysúkala len úbohých 1490 slov. Ja viem, bieda, ale aj také sú. Ak sa pýtať, čo je so mnou, mám v sebe celú fľašu bieleho vína a asi dva lexauriny, nepýtajte sa však prečo, čoskoro vysvetlím. Len tým chcem povedať, že som neskutočne unavená, točí sa mi hlava, takže idem spať. Zároveň vás chcem požiadať o odpovede na dve otázky. 1. S kým myslíte, že Abe telefonoval? 2. Prečo je Anete tak zle? Odpovede mi hádžte do komentárikov a ja sa poberám, dúfam, že ráno si nájdem nejaké odpovede. Papa.