Dangerous World

83. Mission impossible

Abraham

Nie, že by sa mi do tej tanečnej školy nechcelo, ale nechce. "Už si tam?" Spýtal sa ma Leon, keď za mnou prišiel na chodbu. "Vezmi to za mňaaa." Zamrnčal som a zvesil ruky, na čo Leon len založil ruky a pokrútil hlavou. "Ráno si ma v tom nechal samého, teraz za to pykaj, brácho." Potľapkal ma po ramene a odišiel z budovy. No nič, keď už som sa na to dal, tak to ten týždeň vydržím. Tleskol som si pre vlastné povzbudenie a nakráčal s predstieraným elánom do miestnosti. "Dobrý deň, dámy a páni, moje meno je Abraham a budem vás spolu s kolegom sprevádzať hodinami tanca počas celého týždňa." Vychrlil som zo seba a prechádzal sa pred nimi, jak modelka na móle. "Rannú hodinu som nestihol z dôvodu nefungujúceho budíka, no som si istý, že môj kolega to zvládol s vami hravo." Triedou sa preniesol zvuk chichotu. Smiať sa niekomu za to, že zaspal, nie je slušné. Mal by som sa uraziť? "Samozrejme, nie všetci sme tu tanečné hviezdy, preto som si vedomý toho, že viacerí budú potrebovať hodiny navyše, ktoré sú zadarmo vrámci kurzu, takže v prípade potreby sa stačí dohodnúť so mnou alebo s kolegom." Vysvetlil som im rýchlo. "Verím, že vás môj neschopný kolega počas prvej hodiny niečo naučil, preto by som bol rád, keby ste mi predviedli, čo ste sa naučili." Pekne som sa usmial na Leóna, ktorý sa na mňa pozeral spoza dvier. Spustil som úvod pesničky a ľudia sa začali pohybovať do približného rytmu, niekto len opakoval po tých, ktorí sa niečo naučili lepšie, niekto sa snažil ísť čo najlepšie a niekto sa nehýbal vôbec, lebo chýbal na prvej hodine rovnako, ako ja - Anette. Pery sa mi samé od seba zvlnili v úsmev. Všimol som si, že naučeným krokom je koniec, preto so hudbu vypol. "Slečna vzadu, všimol som si, že vy ste úplne mimo, preto by som vás poprosil, aby ste prešli za mnou dopredu." O pár sekúnd neskôr sa pri mne objavila Anette, frustrovaná, že som ju nenechal na jej pôvodnom mieste. "Dobre, poďte so mnou od začiatku." Otočil som sa k davu a Anette, chúďa, nevedela, kam má ísť. Nakoniec sa upratala vedľa mňa a opakovala po mne kroky zo strany bočného pozorovateľa.

Raz darmo, Anette to šlo najlepšie. A to preto, lebo som si ju patrične vytrénoval.
Hodina mi prešla dosť rýchlo, predsa tanec patrí medzi moje najobľúbenejšie žrúty času. "Počkaj, počkaj, kráska," potiahol som Anette za predlaktie, keď sa ľudia zberali preč a ona medzi nimi. "Kam si sa vybrala?" Pritiahol som si ju bližšie k telu a ignoroval pohľady mojich ostatných žiakov. Sotva prídem a už balím najfešnejšie dievča? A prečo nie. "Hodina skončila, predsa." Vykoktala zo seba a hodila pohľad smerom k dverám. "Nasleduje pozdrav slnku." Bohovsky sa usmiala a vytrhla sa z môjho zovretia. Mrška. "A potom sa uvidíme?" Spravil som psie oči dúfajúc, že to na ňu zaberie. "Ešte sa rozhodnem." Žmurkla na mňa a rozbehla sa preč, aby dohonila svoju skupinku. 

Nikdy som si nemyslel, že západ slnka môže muža tak upokojiť. Prechádzam sa drevenými mostnými uličkami pomedzi chatky a užívam si ticho, ktoré mi tu turisti zanechali. Každý večer sa v hlavnej budove koná diskotéka, ktorá je našťastie ďaleko od obydlí. V Barcelone som takéto zažil tam, kde som našiel Eissu. Mimochodom, Eissa sa aj s mamou a jej mladším bratom presťahovali do malého bytíku v Barcelone. Som rád, že sa im podarilo zariadiť si slušný život, no ešte radšej som, že Eissa maká na tom, aby ho mala ešte lepší. Vlastne, mal by som skôr premýšľať nad tým, ako si udržať Anette. Asi som už naozaj zrelý na ženenie, keď sa do toho tak hrniem. "Ehm, ahoj." Ozvalo sa za mnou. Strhlo ma, pretože som cez vlastné myšlienky nepočul nikoho chodiť po drevenom chodníku. Alebo je to duch. Trochu som pootočil hlavu, aby som vedel, kto sa ma rozhodol vyrušovať. V duchu som pocítil sklamanie, pretože to nebola Anette. Jej hlas by som spoznal. "Ahoj." Pozdravil som sa neznámej tvári, ktorá sa mi len sťažka zaraďovala do nejakej kategórie. "Ja,.. dúfam, že ťa nevyrušujem." Len trochu. "Nie, v poriadku, len sa trochu prechádzam." Nahodil som milý tón a rečou tela jej dal najavo, nech ide vedľa mňa. "Dobre. Len som chcela, ako si dnes spomínal tie hodiny navyše... asi by so nejaké potrebovala." Jej hanblivosť sa nedala prehliadnuť. "Samozrejme, nie je problém. Poviem Leóno..." - "Vlastne, chcela som požiadať teba, on mi nie je sympatický." Keď to dopovedala, riadne sa začervenala. Nadvihol som jedno obočie, ešte že ma nevidela, nepozerala sa mi do tváre. Nie je mi z toho príliš do smiechu, aj cez to, že práve urazila Leóna nezávisle od toho, že si z neho uťahujem ja. "Nooo, dobre. Máš nejakú vyhradenú hodinu, kedy by si mala čas?" Ochotne som sa spýtal, čo by mala skôr ona. "Ja mám čas kedykoľvek, ja budem rada, ak si ty nájdeš čas. Budem sa orientovať podľa teba." No skvelé. "Zajtra po rannej hodine? Môže byť?" Navrhol som unavene, len dúfam, že to nebude v mojom hlase počuť. "Áno, môže byť. Budem sa tešiť." Naozaj sa teší, keby vedela lietať, už by bola vo vesmíre. Normálne to z nej cítim. A ešte aj vyzerá ako malá víla Amálka. Na jej natešenie som zareagoval len úsmevom. "Ehm, ak nechceš, nemusíme..." Skľudnila sa, na čom len otočil k nej hlavu. "Prečo?" Pohľad som na nej dlho nenechal, oveľa viac ma upútaval trvajúci západ slnka. "Vidím, že si akýsi bez nálady." Boha, to je na mne tak vidno? "Dávať hodiny navyše je moja práca, som za to platený a som ochotný ich s tebou mať. To, že teraz nemám náladu, je z úplne iného dôvodu." Vysvetlil som jej bez toho, aby som jej venoval pohľad. "Aha. Inak, som Jacqueline." Ó, Francúzska. "Abraham." Podal som jej ruku a pozrel sa jej do očí. Má ich naozaj pekné, tmavomodré s tmavším lemovaním dúhovky. Boh vie, čo si pomyslela ona o mne. "Teší ma." Flirtovne sa na mňa usmiala a ja som, myslím, nepohol ani brvou. "Aj mňa."