Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
To Abrahamove tričko ma donútilo pustiť si jeho album. Nie, že by mu narástli ručičky a pustilo mi to na telefóne, ale skôr keď som sa pozerala na seba v zrkadle, prišlo mi to ľúto, že o ňom neviem vlastne nič. A teraz, keď som od neho ďaleko, nemám nutkanie letieť hneď za ním, ale má ma tu kto držať a som si istá, že by sa mi nepodarilo odtiaľto ujsť. Pustila som si Loco enamorado. Musím uznať, že pre mňa je to druhé Despacito, aj keď toto je možno lepšie. Chytľavé a s tak nádherným textom. "Priznávam, že sa na teba teším celý môj život, zatiaľ čo ťa hľadám. Neviem, čo robiť, vyzeráš tak dobre. Priznávam, že moja láska nevraví všetko. Som bláznivý človek, ako môžeš vidieť, ale tentokrát.. sa odhodlám... a poviem ti: Som do teba bláznivo zaľúbený. Pravdou je, že ťa ľúbim až príliš. Príď a ja ti poviem viac. Príď bližšie." - "Anette? Čo si to spievaš?" Zalial ma studený pot a ihneď som hudbu stíšila. "Ale nič. Čo potrebuješ?" Radšej som to vypla, no než som stihla zatvoriť celé okno na počítači, vbehla mi sem Kate. Kate je moja teta. "Čo to... ty ho počúvaš?" Vypleštila na mňa oči. Dobre vie, že sme spolu chodili, vie to predsa celý svet. A taktiež vie aj o nejakej tej našej potýčke. "Nieee." Počítač som zaklapla úplne, pre istotu. "No dobre. Mohla by si behnúť do obchodu? Lebo ja nestíham. Budeme piecť vianočné cukrovinky. Pamätáš si ešte, kde to je?" V tej chvíli som začala loviť v pamäti, kadiaľ som chodievala na nákupy, keď som mala pätnásť. "Hádam niečo nájdem." Pokrčila som obočie a vzala jej z ruky zoznam. Skoro som padla na zadok, keď som si to všetko prečítala a vzápätí som pozrela na hodiny, či to do zatváračky stíham. "A-asi by som mala ísť." Obišla som ju a vzala si mikinu. "Dole máš kľúče od auta." Zakričala za mnou. Ja mám ísť ešte aj autom? No dobre. Toto dám.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Google maps ma nikdy nesklamú. Síce som trochu zablúdila, lebo som zabočila do inej ulice, než som mala, ale našťastie som si to všimla skôr, než by som sa dostala na úplne iné miesto, ako som mala naplánované. Obchod som teda našla bez väčších komplikácii, no za to nájsť parkovacie miesto bol väčší problém. Nakoniec to dobre dopadlo. No a teraz nákupný zoznam. Je normálne míňať toľko papiera? Je to vôbec dovolené? Viete si predstaviť, koľko stromov kvôli tomuto umrelo? Oprela som sa o košík a pomaly prezerala regály, či mám v dohľade niečo zo zoznamu. V košíku mi rázom pristálo zopár mliečnych produktov a už som sa cítila ako idiot. U nás taký veľký nákup urobí málokto. Zastavila som sa pri pečive a zobrala niekoľko bagetiek, dva balíky toastov a k tomu dve krabice mixu na wafle, našťastie džemy a takého blbostičky majú domáce, inak by som mala v košíku už aj zopár pohárov marmelád. Nikdy nechcem veľkú rodinu. Ale keď si to tak zoberiem, v tom dome je nás teraz... no minimálne jedenásť a to som možno zabudla niekoho. Dobre, zase toho jedla je primerane. Premiestnila som sa pri morské plody, tam som sa zdržala čo najkratšie, lebo mi to tam strašne smrdelo, možno z tohto zážitku budem mať traumu na celý život a už do úst morské plody ani nedám. Každopádne ak ma ešte raz pošlú na nákup, čo očakávam na konci týždňa, už ma sem nedostanú. Keď som však mala vo vrecku niekoľko pomarančov, som dostala dilemu, kam ich strčiť. V košíku už veľmi veľa miesta nie je, ale pomaranče sa pomestili. Najviac miesta tu zaberá asi... jedlo... a to sme ešte nekupovali ani moriaka na Vianoce. Ešte šťastie, že toto zviera doma chovajú moji starí rodičia a zeleninu a ovocie dokážu vypestovať, takže nákup je omnoho zľahčený. "Hop, pardon." Zamrmlal jeden chlap, keď som sa načahovala pre brusnice a omylom som mu vrazila do ruky. "V poriadku." Odvrkla som naspäť a viac sa nestarala. "Nepoznáme sa odniekiaľ?" A Krista musí so mnou furt niekto nadväzovať konverzáciu? "Myslím, že nie." Pokrčila som jedno obočie, no tá tvár mi bola akási známa. "Ale áno, ja vás poznám." Skvelé, pozná ma polovica sveta už len preto, lebo som vystupovala v telke. Chvíľu na mňa pozeral, ja som sa pozerala na neho, či v ňom nenájdem stopy po drogách, ale vyzeral byť čistý. "Ty si tá... Od Lohanovcov... nie? Abette, či?" Dopekla, kto je toto? "Odkiaľ o tom viete?" Vypleštila som oči a začala loviť v pamäti. "Som Jamie... Jamie Baker. Nepamätáš si ma?" Jamie, Jamie... Jamie! "Tyy... tuším si z našej ulice." Pomaly som pokývala hlavou. Kokso, koho tu ja nestretnem. Jamie bol moja tajná detská láska. "Som tak rád, že ťa znovu vidím." Venoval mi oslňujúci výraz, no ja som v mikine a teplákoch vyzerala oproti nemu úplne obyčajne. Zážitkov s ním mám veľmi veľa, no vynárajú sa mi hlavne časy, keď sme sedávali na ulici a kreslili sme si na chodník kriedami domy. Mne to zostalo doteraz. "Ja tiež, vyzeráš úžasne." Obzrela som si ho a udelila mu pochvalu, no skoro mi došlo, že už dosť dlho zdržujeme premávku. "Ja, no... nerada t robím, no musím už ísť, tu nie je vhodné rozprávať sa, je tu príliš veľa ľudí." Poznám to, keď sa predo mnou zakecajú dve babky a potom stojí celý obchod, lebo nikto nemôže cez ne prejsť. "Dobre, tak čo keby sme si niekam vyrazili? Môžeš večer?" Navrhol rýchlo, než som stihla od neho odísť. "O desiatej predo mnou." Zakričala som mu a ponáhľala sa pri pokladňu, keďže bolo štvrť na desať. Preboha, strávila som mu necelú hodinu. To sa mi v supermarkete ešte nestalo.
