Dangerous World

16. Načo slúžia kondómy?

Anette

Po 17 hodinách, z toho 4 hodiny čakania v Atlante, Paríži a v Prahe, som sa konečne dostala domov. Musím povedať, že toto bolo doposiaľ moje najhoršie cestovanie, aj z hľadiska psychiky, aj z fyzického hľadiska.  V Atlante som celú hodinu aj trištvrte presedela pri telefóne a rozhodovala som sa, či mám Anabelle zavolať hneď, alebo počkať domov.  Po hodine premýšľania som usúdila, že teraz medzi toľkými ľuďmi, nemám ani najmenšiu chuť s ňou hovoriť. V Paríži ma mama volala, nech sa idem prejsť popri Eiffelovke, nech celý deň nedrepím pri tom telefóne, ale vzhľadom k tomu, že na to mesto mám od teraz strašne spomienky, som radšej zostala sedieť na mieste a znovu som kontrolovala sociálne siete. A čakačka v Prahe len 50 minút mi už prišla ako malina. Teraz sú 3 hodín ráno a ja idem spať. Doobeda nech ma nikto nebudí, lebo mu odtrhnem hlavu.

11:00 - skvelý čas na vstávanie. Cítim sa viac vybitá, ako keď som prišla domov, ale sprcha by to mala spraviť. No skôr, než som sa zdvihla z postele, pohľad mi spadol na telefón. Mám zavolať Anabelle, keď prídem domov. Má to čas. 

Sprchu som naťahovala čo najviac to šlo, pretože celý čas som premýšľala nad tým, čo Anabelle poviem. Samozrejme, ako vždy, na nič som neprišla. Ako pripravila som si menší predslov, ale myslím, že to bude zbytočné. Budem len improvizovať. Takže.. idem na to teraz? Pri pohľade na displej a následne na meno Anabelle mi prišlo zle od žalúdka. A že kvalitne. Takmer som myslela, že vyvrátim obsah žalúdka, aj keď nič v ňom nie je. Dobre. Dýchaj. Nádych, výdych. Chcelo by to niečo na ukľudnenie. Alebo jej rovno zavolať. Nie... idem za Karolínou a rovno si odtiaľ zoberiem aj Mayu. Takže bez ďalších zbytočných myšlienok som nasadla do auta a vybrala sa pekne krásne za Kajou a mojou jedinou láskou. Jasné, zaobišla by som sa aj bez nich, ale čo by som neurobila pre to, aby som sa odreagovala a prišla na iné myšlienky. Dokonca aj cestou som mala chvenie v žalúdku, no mám viac - menej šťastie, že Kaja nebýva tak ďaleko a tak som u nej bola behom niekoľkých minút.  "Dobrý deň." Zaklopkala som jej na zárubňu izby. Dovnútra ma pustil Ondro, vraj Kaja sa hrá s malou a Mayou. Maya, samozrejme, naradostene pribehla ku mne a div, že ma nezvalcovala. "Ahooj, no čo, ako bolo?" Aj Kaja ma zrejme chcela vystískať, ale Maya ju ku mne nepustila, zrejme budem len jej na určitý čas. "Ehm... no... sadni si." Začnem hneď zhurta. "Anette, počkaj. Veštila som ti. Ja viem, že som nemala, hlavne keď si tu nebola, ale..." - "Ak mi chceš povedať, že moji španielski kolegovia sa ma čím skôr budú snažiť kontaktovať, tak o tom už viem." Precedila som cez zuby a zabila ju pohľadom. "No, mne vyšlo, že sa vrátiš do svojej minulosti, ale aj takto sa to dá." Sklopila zrak a stíchla. "Prosím ťa, Kaja, povedz mi, čo si presne vtedy Abrahamovi napísala." Totiž, keď som bola na tom vážne že zle, poprosila som Kaju, nech im napíše, čo sa stalo. Viac o tom neviem, lebo som to nechcela vedieť. "Len to, že si sa podrezala. Nič viac. Na tvoje želanie som im neodpovedala na správy." Len to. Ja som si hneď po tom zmenila číslo a zablokovala všetky kontakty, aby som mala svätý pokoj a mohla začať odznova. Jedinú Anabelle som si zapamätala, teda jej číslo. Neviem prečo, už sa mi vrylo do pamäti. "Bohužiaľ, vtedy ako som stretla Leóna, som ho požiadala o to, aby o mne nikomu nevravel." Začala som. "Noo, a? Veď to je dobré, nie?" - "Ale niekto iný im, jemu, povedal, že som živá! Chápeš? On to nemôže vedieť od ostatných, lebo zase bude na mňa zle, že som mu to nepovedala sama." Takmer som sa zrútila, keď som jej to povedala. Konečne asi dostávam svoje pocity von. "A čo chceš teraz urobiť?" - "Keď mi došla správa, že on o mne vie, pôvodne som chcela ísť hneď za ním a povedať mu to. Ale asi počkám na správny čas, možno zase pôjdem cez leto na dovolenku. Do konca letných prázdnin mu to poviem, nech sa deje čokoľvek. Ale najprv sa musím dať psychicky dokopy. Asi pôjdem do toho Brna do kúpeľov s mamkou." Pretrela som si dlaňami tvár a rovno aj zostala v tej polohe. V tme. V tichu. "Ešte aj Anabelle chce, aby som jej zavolala." Zamrmlala som dodatočne a čakala na jej reakciu. "Tak teda prečo jej nezavoláš?" Pocítila som nejaký pohyb v oblasti môjho boku, ale neprikladám tomu nejakú veľkú váhu. Až pokým mi nedošlo, že Karolína mi vytiahla z vrecka mobil. Ja ju asi zabijem. "No lebo nemám na to chuť." Pokúsila som sa jej mobil vytrhnúť z ruky, ale Kaja má asi väčšiu prax v bitke s deťmi o hračky. Takže som prehrala. "A teraz už máš." Spravila to, čo som nechcela. Klikla na Anabellino meno a automaticky sa začal vytáčať hovor. Dvojnásobne ju zabijem. "Voláš. Veľa šťastia." Hodila mi mobil do ruky a už nebolo cesty späť. Už to zvonilo. "Áno?" Srdce sa mi rozbúšilo nesmiernou rýchlosťou. Ja ju počujem. Naozaj v telefóne počujem Anabelle. "A-ahoj." Ono sa to zdá, že je to suché pozdravenie, ale ani netušíte, koľko úsilia ma stálo vydrať to zo seba. "Anette? Si to naozaj ty?" Privrela som oči a chvíľu predýchavala daný moment. Dá sa vrátiť čas? Na toto nie som pripravená. Prečo to vlastne tak prežívam? Lebo je to moja najlepšia kamarátka, ktorej som zatajila veľa vecí a mrzí ma to. A teraz ju po dvoch rokoch mám na telefóne. "Áno, Anabelle. Som to ja." Z očí sa mi začali valiť slzy veľké ako hrášok. Čo jej mám povedať? "Anette, hovor, ako je možné, že... že... si sa rozhodla takto?" - "Ja - ja vôbec neviem. Proste sa to takto vyvinulo. Ale nikdy som nechcela, aby ste si mysleli, že... chcela som len začať odznovu." Padla som na stoličku, ktorá sa nachádzala vedľa mňa. "Ja viem, Anette. Ale prečo si sa neozvala aspoň mne? Čo ťa donútilo k tomu teraz?" Čo ma donútilo? Srdce ma donútilo. Svedomie ma donútilo. Moja myseľ ma donútila. "A... León o mne vie." A potrebovala som sa spojiť s niekým, kto ho udrží na uzde. "Ja viem." Počkať. Čo? To táto informácia koluje do kruhu, či čo? Nebodaj sa o tom rozprávali. Ale v tom prípade León... "Odkiaľ o tom vieš?" Takmer som zajačala do telefónu. Plač mi už totálne zdeformoval hlas. "Rieši sa to tu," po tejto vete mi prišlo zase zle, ale tak, že som myslela, že sa totálne zložím. "Čo sa rieši, preboha!?" Postavila som sa prudko zo stoličky a znovu sa začala prechádzať po izbe. A nervozita stúpa. "León sa chová divne, pretože si Abe všíma, že sa chová divne. Je to začarovaný kruh, ale na základe toho som ja uverila tvojim správam. Proste Abe chce od neho vysvetlenie, ale León sa zamotáva vo vlastných klamstvách a nevie, čo mu ešte povedať, aby bol šťastný. Pretože to vraj dosť pokazil aj Maluma, keď mu vyklopil, že ťa prednedávnom stretol." No, ako vravím, zabijem ho. Malumu, nie Leóna. "A ako je teraz na tom Abraham?" - "Mala by si mu to čo najskôr povedať, lebo on je z toho tiež dosť mimo. Teda, plánuješ mu to povedať, však?" Po jej otázke ma naladla jedna vec. Čo ak by som si to vážne nechala pre seba? Prestalo by sa to riešiť? "Áno, plánujem. Chcem si urobiť malý výlet. An, toľko ti toho musím povedať." Povzdychla som si. "Tak rozprávaj, ja mám času dosť. Ale teraz som medzi ľuďmi, takže nebudem vyslovovať tvoje meno." Zasmiala sa a počula som v pozadí, ako buchli dvere. "Tak, ako žiješ? Čo v práci?" No, keby tá vedela. "Na to sa ani nepýtaj. Pochytila som sa s mojim šéfom a zajtra nastupujem po mesiaci voľna. Bola som v Amerike za rodinou." - "Tak to sa z teba veľmi teším. Na toho šéfa kašli, potýčky sa vždy vedeli vysvetliť. Ako bolo doma? Ah, ani nevieš, ako rada by som si s tebou pokecala osobne." Môžem si poplakať aj od šťastia? je to teraz dovolené? Asi áno. Moja psychika je momentálne ako na hojdačke. "Ja s tebou tiež. O práci ti porozprávam osobne. Á tam som stretla môjho starého kamaráta. Poviem ti, že keby som ho nebrala ako brata, tak by som sa ho asi pokúsila zbaliť." Zahryzla som si do pery pri pomyslení na Jamieho. "Áno? Tak a čo s Lukášom?" .... "Vzdal to. Aj ja som sa vzdala. Keď videl, čo si dokážem urobiť, keď mi nie je dobre. Povedal, že keď som ho podviedla, tak mi asi niečo chýbalo. Nechal mi voľnú cestu a poprial mi, nech nájdem to, čo hľadám." Ja viem, čo mi chýbalo - Abe. "Rozumný chalan. A odvtedy? Nikto?" - "Ale čoby. Veľa kandidátov bolo... Ale ja chcem byť sama. Neviem, necítim sa na nový vzťah. Čo on? León mi povedal, že  na nový rok bol s Lindou." Doslova som počula, ako Anabelle sklamane vydýchla. "Ja - neviem. O tomto nikto nevie. Ale vieš čo? Práve stojí vedľa mňa, tak sa ho kľudne spýtaj." Čo? Nie! "An, nech ťa to ani nenapadne!" V pozadí bolo počuť, ako Abe spozornel a začal si pýtať od nej telefón, ale Anabelle už nechcela. Konečne som ho počula. A ďalší vodopád sĺz. Dnes budem z toho aj dehydrovaná. "Uf, to bol boj." Vydýchla si a mala som ju pred očami, ako spokojne privrela oči. A potom prišiel ten šok. V telefóne sa ozval nejaký šum a potom.. "Haló? Kto je tam?"