Dangerous World

85. Povedz to tancom

Abraham 

Pocit, že ma Anette prinajlepšom dnes zabije, ma neopúšťal ešte hodnú chvíľu. "Ehm... To asi nie je dobré." Povedala potichu Jacqueline. No jasné, že nie je. "Som na vine ja?" Z bezradného postoja som sa musel rýchlo spamätať a otočil sa k nej. "Nie, prečo by si mala?" Viac som sa k nej nepriblížil, aby si nemyslela, že teraz je nad Anette. "Hoci neviem, čo teraz spravím, nebudem to dávať tebe za vinu. Nikto nie je na vine, je to len taká zhoda okolností." Hah, aj tak neviem, čo urobím. Tlačím ju do svadby, do dieťaťa a teraz si tancujem v tesnej blízkosti  niekým iným, no len aby si nemyslela, že do toho budem tlačiť inú. "Ale na dnes končíme." Ešte že je už po celom dni. Teraz sa môžem naplno venovať Anette, teda vrámci možností. 
Jacqueline som vystrojil a rýchlosťou svetla upaľoval k apartmánu Anette. Volal som jej, samozrejme, nedvíha.  Ideme robiť z toho klasickú filmovú drámu. Našťastie to nemám ďaleko, takže som u nej bol pomerne rýchlo. Ako som čakal, nebola tam. Vedela, že prvé, čo urobím, bude, že pôjdem za ňou. Našiel som tam len jej spolubývajúcu, ktorej meno nepoviem ani keby ma zabijete, lebo ho neviem. "Kde je?" Asi som vyzeral ako psychopat. "No, Anette tu nie je." Pozerala na mňa podobne ako vyoraná myš, ale nič to, zvykol som si. "A vieš približne, kde by mohla byť?" Naliehal som, pretože každou sekundou môže byť ďalej odo mňa. "Netuším, od tanečnej hodiny tu nebola. Stalo sa niečo?" Za slovkom "netuším" som vyštartoval preč a na jej otázku som neodpovedal, nie je čas. Už si raz prešla takýmto nedorozumením a to hneď odišla z krajiny, nemôžem dopustiť, aby sa teraz stalo niečo podobné. 

Znovu som sa jej pokúsil dovolať, ale nedvíha. Mobil si nevypla, no mám dojem, že to čoskoro spraví. Počas mojej výpravy s nepredvídaným cieľom mi zavolala Anabelle. Ani som nestihol niečo povedať, hneď do mňa začala hučať: "To čo si spravil?!" Jasné, zdrbe ma jak malé decko. "Je to nedorozumenie. Učil som jednu žiačku tancovať a proste to vyzeralo ako.. no chápeš. Ty dobre vieš, že by som jej nikdy vedome neublížil." Ale fakt, sú obe také hlúpe, že by si mysleli, že by som bol takého niečoho schopný? "Áno, ja to viem. Anette je skrátka naštvaná, nekontaktuj ju teraz. Musí vychladnúť." Len aby nevychladla za hranicami ostrova. 

Anabelle som poslúchol, ale aj tak som Anette ešte niekoľkokrát volal, aby vedela, že mi to nie je jedno. Jacqueline chcela svoju "chybu" odčiniť a pozvala ma na prechádzku. Keďže som nemal čo robiť, šiel som. "Dúfam, že už ste v pohode." Povedala mi počas toho, ako sme sa prechádzali. "Nie úplne." Ani som nemal náladu sa na ňu pozrieť. "Neodpovedá mi na správy ani telefonáty." Poznamenal som a zahľadel sa na začínajúci západ slnka. "To ma mrzí." Hoci som jej veľmi chcel veriť, mám pocit, že nemrzí. Ale možno je to len môj momentálny negatívny pohľad na celý svet. "Tak ale možno jej nestojíš za to, aby sa s tebou udobrila." Chvíľku som jej neodpovedal, až po dlhšej úvahe. "Prečo myslíš?" Na mojej otázke sa len zachechtala. "Pozri sa na celú situáciu. Nechce si ťa vziať a očividne pred tebou niečo tají, nechce prehĺbiť váš vzťah a teraz sa nezmyselne pred tebou ukrýva ako malé decko. Ona to s tebou nemyslí vážne, očividne." Páči sa mi jej francúzsky prízvuk. Hm, v niečom má asi pravdu, a teda, že Anette nechce prehĺbiť ten vzťah. Ale že by to so mnou nemyslela vážne, si nemyslím. "Podľa čoho to usudzuješ?" Zadumane som sa na ňu otočil. Narazila do mňa, akoby nešla vedľa mňa, ale za mnou. Bolo to zvláštne. "Som žena a viem, ako ženy myslia. Vieš, čo by som ja dala za takého chlapa? Ona si s tebou robí čo chce." Až ma prekvapilo, ako sa nad tým rozčúlila. Je fakt, že ja ženské myslenie neovládam. Ale za to poznám Anette a spolieham sa na pocity. U Anette však neviem určiť, o aké pocity ide. 

Dni ubiehali a Anette nechodila ani na hodiny tanca. Nemyslel som si, že to bude také zlé, no opak je zrejme pravdou. Rozprával som sa s Anabelle, s jej kamarátkami, no ženy držia spolu a stavím krk na to, že sa Anette s nimi dohodla, aby mi nič nepovedali, alebo sa so mnou rovno nerozprávali. Vidím im však na očiach, že by mi aj niečo povedali nebyť tajnej zmluvy s Anette. Robí mi to nervy, ale to sú ženy, zrejme si budem musieť zvyknúť. I keď mi to v hlave situáciu nachvíľu upokojilo, v skutočnosti som netušil, na čom som. Prázdne miesto po Anette ma bodalo ako dýka, no zároveň som nevedel, čo s tým. Nič zlé sa nestalo a viem, že ona to vie. Venujem sa žiakom, žiačkam, občas si to vyžaduje bližší telesný kontakt. Je to moja práca, ktorú si musím plniť, preto sa bojím jediného - Anette bude radšej bezo mňa, akoby mala trpieť moje povinnosti.