Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Keď som sa v noci zobudila, nepripadalo mi tu nič iné. Dvere na ľavej strane a pri nich skriňa, pohodlná posteľ a príjemne voňajúce obliečky. To, že sem prudilo svetlo z iného uhla, som mala hlboko v paži. Ale keď som sa zobudila ráno, niečo mi tu nesedelo. Hneď mi bolo jasné, že u Anabelle nie som, alebo že som v inej miestnosti, ktorú som ešte nevidela. Ale prečo by ma dávali do inej izby? Jedinou logickou odpoveďou teda bolo, že som niekde inde. Avšak naposledy si spomínam, že som bola s Leónom. Celkom dosť si na to spomínam. Ale toto tiež nevyzerá, že by som bola u neho doma. On má byť zladený do veselých farieb, nie do biela. Keďže som stále zoslabená a cítim sa, akoby ma dvakrát prešiel tank, nedokážem úplne rozumne uvažovať. Jedno je však isté - v tejto izbe som už bola. Preto som sa snažila rozpamätať na včerajšok. Keď za mnou León prišiel, posadil ma do auta a šiel so mnou rovno niekam, kde boli Anabelle, Diego, Thea a Abeho rodičia. Neviem si vôbec vybaviť, kde to bolo, pretože som vnímala len tváre. A sledovali sme niečo v televízií, no ja som pri tom zaspala. A zrazu som tu. Kúzlo? Moja boľavá hlava vtedy začala vnímať akýsi neznesiteľný zvuk tečúcej vody. Momentálne pre mňa bude asi každý zvuk neznesiteľný. Pomaličky som sa postavila z postele tak, aby sa mi hlava ešte aj nezatočila a podišla ku dverám. A pohľad na chodbu mi dal už dokonalú indíciu, aby som zistila, kde som. Hej, ja som vedela, prečo nechcem ísť s tým Leónom dovnútra. Ihneď som skontrolovala telefón, že koľko je hodín. Baterka sa drží na dvanástich percentách, a hodiny na pol šiestej. Super. Všetci ešte spia, takže ja mám voľnú cestu odísť. Skontrolovala som izbu, či mám so sebou všetko a potichu prekročila prah izby. V duchu som sa ešte rozhodovala, že či ju zatvorím, alebo nie, no to som nemala robiť. Práve vtedy vyšiel zo svojej izby Abraham. Nahý. Teda s uterákom okolo pása. Z vlasov mu ešte kvapkala voda na nahú hruď. Neviem, čo som si mala všímať skôr. Či jeho mokré telo, zvodný pohľad, alebo moje rozstrapatené vlasy. Obaja sme tam stáli jak truľkovia oproti sebe a hľadeli na seba. Je na ňom vidieť, že by mi aj niečo povedal, ale skôr mám pocit, že to chce nechať na inokedy. Či nie? "Em.. Dobré ráno, spala si dobre?" Tak nie, nenechá to na inokedy. "Čo robíš tak skoro hore?" Spýtala som sa ho obviňujúcim tónom, akoby nemal právo vo svojom dome behať skoro ráno. "Bol som behať." Nič viac. Obaja asi po včerajšku nevieme, ako reagovať na toho druhého. A čo všetko si môžeme dovoliť. "Dobre, tak... Ja už pôjdem." Povedala som zaseknuto, a pomaly sa začala vytrácať z jeho dohľadu. "Anette, počkaj." Nie, nepočkám. Ale počkala som. "Potreboval by som sa s tebou poradiť o tom dome. Môžeš dnes?" Nie som si úplne istá, či to bude dobrý nápad a či to zvládnem, ale chcem to mať z krku. Preto som mu len prikývla. "Mimochodom..." Otočila som sa v polovici cesty ku schodisku, "spala som dobre. Ďakujem." Jemne som sa usmiala a zmizla za rohom.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nečakala som, že ma bude ešte zastavovať, a preto mi nič nebránilo v tom, aby som dom opustila. Nemôžem povedať, že som sa cítila nepríjemne, no skôr som mala pocit, že zase zavadziam. Našťastie viem, kde Anabelle schováva kľúč od domu, inak by som sa dovnútra nedostala. A keďže všetci ešte sladko spali, ja som sa bleskovo vyzliekla a šla hodiť rýchlu sprchu. Hm, mohol ma Abe pozvať do tej svojej. Nad svojimi vlastnými myšlienkami som sa zasmiala a konečne to bol taký ten smiech, kedy som bola naozaj spokojná. Nič ma momentálne netrápi. No, ale chcem sa rýchlo osprchovať, takže teraz vytesniť všetky myšlienky a pohnúť zadkom. Vonku zo sprchy som sa skoro zabila, lebo mokrá podlaha a mokré chodidlá, ale žijem, som v poriadku, udržala som sa na nohách. Usušila som sa a vybrala si dnešný outfit. Dnes nemám vôbec náladu na tancovanie, preto na tréning nepôjdem. Zvolila som jednoduché čierne džínsy s roztrhanými kolenami a ružový oversize svetrík. Do ruky mi stačila len peňaženka a mobil, nič viac mi tentokrát netreba. Nemala som z toho najlepší pocit, ale vedela som, že to tak bude asi lepšie. Cez dom som prešla ticho ako myška, takisto som aj vyšla potichu a s čo najmenšími známkami toho, že som tu. Trochu som sa prešla, keďže miesto, kam som sa chcela dostať, bolo trochu ďalej, ale nie natoľko, aby som to nezvládla. Cestou som nasávala čerstvý vzduch, vrámci možností, pretože som ešte stále v menej rušnej časti Barcelony. Ale čoskoro už nebudem. Nakoniec som však došla do cieľa, a to do hotela, v ktorom som bola ubytovaná naposledy, keď som tu bola na dovolenke s Lukášom. Tam som si vybavila pobyt na sedem dní. To je aj presný počet dní, ktoré strávim ešte tu v Španielsku a potom hurá domov. Musím sa priznať, že mi je tu dobre. Pre mňa, ako človeka, ktorý je srdcom cestovateľ, je kancelária hotovým hrobom, ale aspoň že robím to, čo ma baví. Každopádne, neviem si momentálne predstaviť, že by som hneď mala odísť preč a znovu sadnúť za počítač. To by som teraz nedala. Nie po tom, čo sa veci začali vyvíjať iným smerom. Možno tým správnym. V hoteli som strávila asi dvadsať minút, no nechcelo sa mi vracať domov. Ale nákupné centrá, ani iné obchody, nie sú o takomto čase ešte otvorené. Predsa len, o siedmej ráno si môžem zájsť akurát tak do potravín. Zašla som si teda pešo do centra Barcelony, obzrieť si moju najobľúbenejšiu stavbu v meste - Sagradu Familiu. Ale viete čo? Zatvorené! Až od deviatej. V tomto meste sa tuším nič nedá robiť ráno. Škola je otvorená. Tam teraz je akurát tak správca. Žeby som si šla zatancovať ešte predtým, než sa začne tréning? Dnes ho majú až o dvanástej, dovtedy mám veľa času. Rozmýšľala som aj nad tým, že by som tu vyhľadala hodiny jógy, ale s tancom mám teraz pohybu dosť, ešte aj do zásoby.
