Dangerous World

21. Netlač na niečo, čo chceš, aby trvalo navždy

Abraham

"Ale čo? Fakt?" Práve som sa dozvedel, že Amélia má rada čokoládové keksy a nikomu nedovolí na ne siahnuť. Ja viem, že už by som nemal, ale spomenul som si pri tom na Anette, keď sme boli spolu v Portugalsku a keď zistila, že jej kradnem keksy, dostal som. "No fakt, som na to veľmi háklivá. Aj môj pes ich žerie, takže jej radšej kupujem samostatné balenie. Som šialená, ja viem." Telefónom sa začal ozývať jej roztomilý smiech. K tomuto sme sa dostali úplnou náhodou, keď sme sa rozprávali o tom, že si idem dať na večer pohár šampanského, na nervy a na upokojenie, lebo som bol z tej ruky nervóznejší a nervóznejší. A ona navrhla, nech si dám niečo sladké, ona to robí s čokoládovými keksami a pudingom. "Ty dávaš svojmu psovi jesť čokoládové kekse?" Zhrozil som sa, pretože ja síce dám svojim psom občas sladké, ale neviem si predstaviť, že by som ich týmto kŕmil. "Nie nie, samozrejme, že jej ich nedávam každý deň. Ale keď mám aj ja, chce aj ona, tak jej občas jeden hodím. No som lakomá jej dať zo svojho." - "A si vo všetkom taká lakomá?" Pozrel som sa do skrinky so sladkosťami, či tam nenájdem čokoládové kekse. Dostal som na ne chuť, ako sa tak o nich už bavíme. "Vo všetkom nie. Ak sa mám priznať, doprajem viac ostatným, než sebe." Neviem, či ten tón vyznel ľútostivo, alebo ako. No šťastne to nebolo. "A mne ani nedopraješ, aby som videl, ako vyzeráš."  Mne je to naozaj ľúto, pretože keby sa mi s ňou dobre nerozprávalo, nevoláme spolu už vyše dvoch hodín. "Ja nevyzerám dobre. Nebol by si nadšený z toho, ako vyzerám." Povedala sklamane, čo sklamalo aj mňa. Ja ju nechcem do ničoho nútiť, ale chcem vedieť, s kým sa rozprávam. "Určite to nie je také zlé. A ja nie som povrchný. No tak." Mám pocit, že si budem musieť na túto ženskú hľadať návod na internete. Moje presviedčacie schopnosti zlyhávajú. "Vždy chceš každú vidieť hneď po tom, ako sa s ňou dáš do kontaktu? Ešte nevieš, či ma aj po týždni budeš chcieť vidieť." No, to má asi pravdu. "Dobre, tak odteraz si budeme volať každý deň po dobu jedného týždňa. A pokiaľ budem stále chcieť, stretneš sa so mnou. Mne nerobí problém prísť za tebou aj hneď teraz." - "Prečo ma tak veľmi chceš vidieť?" Prstami som otočil pohár so šampanským okolo svojej osi. "Ja neviem. Ak ti mám pravdu povedať, páči sa mi tvoj spôsob, akým so mnou komunikuješ. Nie je v ňom nič prevratné, ale je iný, a to sa mi páči. A máš krásny hlas, roztomilý smiech, nie je možné, aj keby si bola nie je veľmi pekná, aby som sa s tebou prestal baviť." Na druhej strane zostalo ticho. Chápem, ani ja by som nevedel, čo na to teraz povedať a hlavne keď umieram v horúčkach. Na moju obhajobu, povedala mi, že keď so mnou volá, tak jej je lepšie, tak som pokračoval, neotravujem ju len pre moje vlastné potešenie. "Abe, ja som si istá, že... že nebudeš nadšený z toho, že ma vidíš." Nerozumiem jej. Každý vyzeráme dobre a je normálne, že niekedy sa netrafíme do štýlu toho druhého. "Prečo by som nemal?" Povzdychla si. "Mám príliš nízke sebavedomie na to, aby som sa ukázala pred niekým, ako si ty." Je mi naozaj občas ľúto, že som na vyššej spoločenskej úrovni ako ostatní. Hlavne kvôli ľuďom, ako je ona. "Am, myslím, že ja nie som ničím výnimočný. Vyzerám ako zarastený bezdomovec." Obaja sme sa na tom zasmiali, čo bol môj zámer, odľahčiť trochu situáciu. "Ale tebe to pristane. Mne nie." - "Ty si zarastená? Myslím teda na tvári." Tak toto som nemal teda v pláne. Ale pobavilo ju to. "Nie, nie som. Našťastie. Ale..." - "Počkaj, počkaj. Ty vieš, ako vyzerám?" Tak dobre, priznávam, polka sveta vie ako vyzerám, ale to je teraz pomimo. "No, áno, Anabelle mi ukazovala tvoju fotku." Zostala trošičku zarazená, akoby som jej to mal vyčítať. "Takže ty si ma už videla, ale ja teba nie? Nie je to trochu nespravodlivé?" Dám to. Ešte dnes večer mi pošle svoju fotku. Síce, ako pozerám na hodiny, tak to bude skôr zajtra. "Tak... je, ale... nie, skrátka ti moju fotku nepošlem. Buď naživo, alebo nijak inak. A až po našej dohode." Keď na tom tak trvá, dobre. "Súhlasím, ale prichystaj sa na to, že prehráš." Dopil som posledný zvyšok tekutiny v pohári a sám pre seba sa usmial. "Už raz som nad tebou vyhrala." Wut? "Kedy?" Chrbtom som sa odrazil od operadla. "Stretli sme sa už niekedy? Amélia, ak niečo vieš, tak mi to povedz!" A zase ticho. "Nie, nemyslela som to tak.  Nestretli sme sa." - "Tak ako si to myslela?" Niekedy si myslím, že ju svojimi otázkami dostávam do rozpakov, lebo inak si neviem tie mlčanlivé chvíľky vôbec vysvetliť. "Nechaj to tak...." V pozadí som počul nejakú hudbu, pesničku. "Prečo si pozeráš moje videá?" To dievča vie, že ja ju vidieť nemôžem, tak ona sa teší z toho, že ona vidieť mňa môže? "Páči sa mi ako spievaš." Odpovedala stručne. No to ma podrž. "Okamžite to vypni, keď ja nemôžem vidieť teba, nemôžeš ani ty mňa."  - "Ale kuš. Zakázať mi nemôžeš." Je to vážne divný pocit, keď s niekým telefonujete a viete, že ten človek si práve prezerá vaše videá. "Aký máš vzťah k deťom?" Spýtala sa zrazu. Aký má moja pesnička súvis s deťmi? "Prečo sa pýtaš?" - "Pozerám si video, kde máš len fotky, a máš tam veľa fotiek s deťmi, alebo so svojimi fanúšikmi. Tak?" Tak... "Môj vzťah k deťom je dosť... silný? Mám rád deti. Tak isto ako všetkých svojich fanúšikov." Asi by som sa mal ísť aspoň osprchovať, aj keď dnes som toho veľa neurobil, ale váľal som sa po zemi a ako tak kukám, dlážka sa dosť dlho neumývala. "Je to na tebe vidieť." Vytiahol som si osušku a rozhodoval sa medzi sprchovým kútom a vaňou. Asi vyhráva vaňa. "Asi áno. Ty máš deti?" Ozaj, veď ja ani neviem, či niekoho má a ja sa ju tu snažím zbaliť. Bože, ja som debil. "Nie, nemám deti." Zamrmlala sklamane a vypla aj video. "A chceš? Alebo teda plánuješ?" - "Em... U mňa je to s deťmi dosť zložité. A vy s priateľkou neplánujete deti?" Koho som vtedy myslel tou priateľkou? Aha, Lindu. "Nie, neplánujem. Jaaa... U mňa je to tiež zložité." Nebudem jej predsa vešať na nos moju najväčšiu tragédiu v živote. "Už si dopozerala to video?" Poďme na veselšiu tému. "Áno, ale páčilo sa mi." - "Aký máš vzťah k hudbe?" Dnes s ňou tuším preberiem aj nemožné, ale teraz naozaj by som mal ísť aspoň spať. "Mám ju rada. Bez nej si neviem môj život predstaviť." To dievča mi hovorí z duše. Asi si ju vezmem. "Ako keby som počul seba. Hráš na niečom? Alebo si chodila niekam?" Niekedy mám ja sám pocit, že sme na policajnom výsluchu, ale mojim zámerom je dostať o nej čo najviac informácii. Opantala si ma a to voláme spolu len druhýkrát. "Spomaľ s tými otázkami. Nie, nechodila som nikam, učila som sa sama, alebo kamaráti." Do vane plnej horúcej vody som si prisypal aj soľ do kúpeľa, ktorú mi darovala Anabelle, vraj na nervy, no ja som ju ešte nikdy neskúsil. Len keď som bol v kúpeľoch, tam to vraj bolo vo vode, to som sa dočítal. Tak to teraz skúsim aj doma. "A na čom hráš?" Keby som bol vedel, že... nie, dokonalá ešte nie je. "Na klavíri a trošičku na gitare, ale to fakt len trochu. Kamarát ma nestihol doučiť." Ona má toľko toho so mnou spoločného. Aj ja som učil Anette. No nestihol som doučiť. "Tak ja ťa doučím." Ja ani do tej vane nemôžem ísť, lebo sa tam od šťastia utopím. "Teším sa." - "Zaspievaj mi niečo." Povedal som trošičku unáhlene, možno mi chcela ešte niečo povedať. "Čo? Nie! Nebudem teraz spievať, som zachrípnutá a ledva rozprávam." Má pravdu, asi to s tou zvedavosťou preháňam. "Preboha, to už je toľko?! Ja už musím ísť, lebo naozaj zajtra nevstanem." Nie nie nie, teraz nie! "Prepáč, že som ťa zdržiaval." - "Boli to najkrajšie..," zrejme odtiahla mobil od ucha a pozrela sa na čísla ukazujúce dĺžku hovoru, "tri hodiny, dvadsaťdeväť minút a tridsaťosem sekúnd môjho života." Obaja sme sa na tom zasmiali a mňa tak trošku zahrialo pri srdiečku. "Dobrú noc." Zaželal som jej nežným hláskom a ona mi to opätovala. A potom sa už len ozval zvuk signalizujúci koniec hovoru.