Dangerous World

27. Nezľakni sa

Upozornenie: servery wattpadu sa opäť rozhodli protestovať a tak asi mnohým z vás neprišlo upozornenie na novú kapitolu. Len aby ste vedeli, že pred touto časťou je napísaná ešte jedna. Inak prajem pekné čítanie. :)

Anette 

Už dve hodiny sedím v aute a sledujem cestu pred sebou. Občas skontrolujem mobil, no väčšinu času prespávam. "Zle si spala?" Nečakane sa ma spýtal Martin, zatiaľ čo ja som ledva vnímala svet. "Prečo?" Upriamila som pozornosť na neho. "Keď zívaš." Tak čo mu mám povedať, že som od štvrtej hore, lebo ma zobudil Abe? "Skoro som vstávala, mama dnes odchádza do tých kúpeľov, tak som sa s ňou ešte lúčila." Pretrela som si rukou ospalé oči. Nie som ani unavená, ale človeku to veľmi nepomôže, keď vylezie z postele do takej krutej zimy. A neklamala som mu, s mamou som sa naozaj lúčila. "Veď si mala ísť potom ešte spať, keď si bola unavená." - "Veríš na lásku na prvý pohľad?" Napísala som Abrahamovi miesto toho, aby som počúvala Martina. Ale registrovala som, čo hovorí. "Keď prídeme, padnem hneď do postele." Ako tak rátam, do Talianska prídeme okolo piatej až šiestej poobede. Často sa nad tým zamýšľam, že to sa vážne jazdí takto sedem - osem hodín len kvôli lyžovaniu? Ja akože... vydržím dlho cestovať, ale vážne sa to takto bežne praktizuje? Neexistuje kratšia cesta? Ak vylúčime leteckú dopravu, asi iná možnosť nie je.

Jeeej, my sme sem aj došli. Zobudila som sa na to, že Martin mi vravel, že sme na mieste, no prvé, čo si môj mozog uvedomil, bolo, že som neodpísala Abemu. Na moju otázku mi odpovedal správou, ktorú som si čítala celú cestu na hotel, zatiaľ, čo som za sebou ťahala kufor. "Raz som ju zažil, no skončila sa tragicky, takže odvtedy... neverím, že láska exituje. Beriem ju ako niečo, čo sa vždy skončí zle." V tej chvíli mi doplo, že to ja som ho dostala až sem. My dvaja sme sa do seba zaľúbili na prvý pohľad. A lásku ku mne berie ako tragickú. "Abe, je mi to všetko veľmi, veľmi ľúto." Napísala som bez rozmyslu, aj keď to znelo, akoby som vedela presne, o čo ide. A že je to kvôli mne. Aj keď to tak bolo, už si ten týždeň musím dať pozor, aby nič nezistil. Zatiaľ, čo Martin vybavoval na recepcii ubytovanie, som ja pozerala do mobilu ako blbá. "Nemá byť čo, ty za to nemôžeš." Abe, keby si len vedel. "Hádaj, kde som." - "Komu stále píšeš?" Nečakane sa za mnou zjavil, až som sa ho zľakla. "Ehm, nikomu. Ideme hore? Aké máme číslo?" Prečo sa vlastne kvôli Martinovi tak stresujem? Nechodíme spolu predsa. Odhliadnuc od toho že sa tak chováme. "Len poď za mnou." Charizmaticky sa usmial, tak som ho nasledovala. Na tejto chate, hoteli, alebo čo to je, sa mi nepáči jedna vec - nie je tu výťah. Našťastie mi Pánbožko dáva silu a tentokrát sa mi moja batožinka nezdá taká ťažká. Keď sme prechádzali chodbou, na ktorej sa nachádzal náš apartmán, okolo mňa prešla akási známa tvár, no nestihla som si uvedomiť, kto to je. Taký sympoš, no fakt neviem. Uvidím. 

"Aaaa musíme sa ísť dnes lyžovať? Lebo mne sa mega nechce." Zafučala som a spadla do postele, a to som dnes nič nerobila, len sedela v aute. Zdá sa mi, že ma v poslednej dobe cestovanie vyčerpáva. "No tak ty nemusíš, ja pôjdem s chalanmi dolu do bazénov, asi pôjdu aj baby. Ale ak sa dnes necítiš, tak si oddýchni, sme tu celý týždeň. Skoro." Naklonil sa nado mňa a dal mi pusu. Potom sa znovu narovnal a len mi prešiel končekmi prstov po spánku. "Idem, nech som čo najskôr späť. Nezaspi bezo mňa." Žmurkol na mňa medzi dverami a potom sa v nich stratil. Mne v tej chvíli práve zavibroval telefón. "Najradšej by som bol, keby si v Dallase." Takže on je v Texase. Tam som bola pred mesiacom. On mi síce povedal, že odlietal preč, no nepovedal mi kam. "Som na druhom konci sveta, v Talianskych Alpách." Odpísala som, zatiaľ čo som sa modlila, nech mi mobil netreskne na ksicht, ale... karma... áno, vypadol mi z ruky rovno na nos. "Zostaň tam, hneď prídem!" Napísal okamžite, až som myslela, že to myslí vážne. A možno aj myslí. "Nie nie, počkaj si na Miami." Napísala som pre istotu, no než som stihla uzamknúť telefón, objavil sa mi na obrazovke prichádzajúci hovor. Ten chalan kvôli mne prevolá majland. "Takže ty letíš do susednej krajiny, kde bývam a nič mi nepovieš? To som si čím zaslúžil?" Nehraj urazeného, ja ti ešte láskavosti robím. "Tak ja už som pripravená, že sa uvidíme o týždeň a myslela som, že máš teraz prácu." Vážne uvažujem nad tým, že si tu dolámem nohy, lebo tie stresy, ktoré z toho mám, tak to som hádam asi nezažila. Doteraz sme sa vždy stretli náhodne a teraz, keď sme dohodnutí a on nevie, že som to ja, tak to by som ja nechcela zažiť ani v najhoršom sne. "Vieš, niekedy by som ju najradšej nemal. Áno, milujem to, čo robím, ale občas je toho fakt veľa. Chápeš? Dobre, poďme sa radšej baviť o niečom inom. Čo robíš? Aj si sa bola dnes lyžovať?" Chudáčik, tak rada by som bola s ním a ako každý večer, keď sme boli spolu, mu pomasírovala krk. Ale musím sa držať nohami pevne na zemi, lebo potom ľahko uletím a budú z toho problémy. "Dnes nie, dnes sa budem len váľať. Som unavená. Zajtra sa pôjdem lyžovať a poobede si vyberiem nejaké super procedúry." Okrem lyžiarskeho strediska je tu aj wellness centrum, teda tu priamo v hoteli. "Hmm, už teraz keď som si predstavil tú pohodu, tak závidím. Mohla si ma zobrať so sebou." Zamrnčal, akoby si on nemohol dopriať žiadny relax, pritom očividne má dosť času na to, aby si aspoň posedel na obrubníku. Lenže ja mu teraz ani nemôžem povedať, že ho nabudúce zoberiem so sebou, pretože keď sa dozvie, že som to JA, tak si bude myslieť, že som ho naschvál namotávala. "Ja... to by nešlo..." Už rozmýšľam príliš dlho, nemôžem mlčať naveky. "Prečo? Počkaj.. ty niekoho máš, však? Bože, ja som debil.. prepáč, ja.." - "Nie, nikoho nemám." Rýchlo som mu skočila do reči. Ale rýchlo vymýšľaj odpoveď. "Tak ale bolo to už trochu cez... prepáč, zvyčajne takýto nie som." Ale si. Ale len k ľudom, ktorých máš rád. Pretočila som sa na brucho a zaborila tvár do matraca. "To je strašne ťažké s tebou takto komunikovať." Tak a teraz som ho už musela totálne domotať. "Ako to myslíš?" Spýtal sa ma nechápavo. Určite musel počuť, čo tu robím. Vystrčila som jeden lakeť a tak si nadvihla aspoň hlavu, rukou som si vošla do vlasov a čumela na položenú krabičku od prezervatívov na nočnom stolíku. "Poznám ťa viac, než si myslíš, Abe. Viem, aký si. Teda pokiaľ si sa nezmenil." Na druhej strane zostalo ticho. Veľmi tiché ticho. Prečo som mu to vravela práve v tejto chvíli? "Odkiaľ to môžeš vedieť?" Človek niekedy povie aj to, čo nechce. "To nerieš. Proste... Abe, nemusíš sa mi za nič ospravedlňovať, lebo ja to chápem. Je mi jasné, že človek sa nemusí správať dokonalo dvadsaťštyri hodín denne." Postavila som sa z postele a chytila krabičku do ruky. "Nemôžeš si stále dávať pozor na to, čo hovoríš, čo robíš, to skrátka nejde. Ja viem, že to, čo si mi povedal, nebolo nič zlé, len ťa uisťujem v tom, že kedykoľvek niečo urobíš, nikdy sa neospravedlňuj za to, čo si urobil, alebo povedal, pretože v tej chvíli si to tak cítil. A koniec koncov, zbierka chýb na konci života, je len zbierka skúseností, ktoré si počas žitia nazbieral." Ale je dá sa moja chyba brať ako skúsenosť? Dá. Poučila som sa. "Abe, len chcem, aby si vedel, že ja sa nikdy nebudem na teba za nič hnevať. Vravím ti to teraz, pretože keď sa stretneme, už možno nebudem mať možnosť povedať ti to." Po líci mi stiekla horúca slza. A za ňou ďalšia. "P-prečo by si nemala...? Prečo myslíš, že sa na mňa nikdy nebudeš hnevať?" Pretože nikdy neurobíš také veci, ktoré som ja urobila tebe. "Ja ti to poviem potom." Zotrela som si z líc slzy a krabičku vyhodila z okna. Prajem ti šťastný let. "Aaa práve som si pozerala aktivity, ktoré tento hotel ponúka predstav si, je tu aj posilka, hodiny jógy alebo zumby, a dokonca aj tanečné hodiny." Natešene som mu povedala, dúfajúc, že táto zmena témy zaberie. "Áno, viem. Občas tie hodiny vediem aj ja." No, tak to mám šťastie, že tu teraz nie si. "Asi tam zájdem, nech nie som pri tebe ako totálne drevo." Zaksichtila som sa a pred zrkadlom si vyhrnula tričko. Tá práca v posilke nebola zase na škodu, no čo by som dala za moju vytancovanú postavu. To mám za to, že som taká lenivá. "Tak to sa teším ešte viac." No, to aj ja.