Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Dnes bol pre mňa celkom dôležitý deň, pretože som sa bola definitívne pri hlásiť na výlet na Bora Bora a k tomu som za seba zaplatila už plnú sumu. Pokiaľ nepôjde o život, je stopercentne isté, že idem. Teším sa. A baby sa tešia so mnou. Síce mne sa dnes veľmi nechcelo, ale baby to chceli ísť osláviť a volali ma s nimi. Nemohla som odmietnuť predsa, ale chcela som, pretože som vedela, že tu bude Lukáš. Spomínal to, že pôjde v piatok večer sem s kamarátmi. Našimi spoločnými kamarátmi. Keďže je vonku už teplejšie, zvolila som za outfit čierne čipkované body a šortky s vysokým pásom. A, samozrejme, topánky na hriešne vysokom podpätku, ktoré mi dodávali tú správnu sebavedomú výšku. Bez nich by som diskotéku už asi ani nenavštívila, vidím to tak. Je to zrejme môj rituál. Avšak mám pocit, že som sa mohla obliecť menej vyzývavo, pretože už neraz mi Anička povedala, že Lukáš sem čumí. Čo nechcem. Najhoršie bude, ak sa rozhodne ísť sem tancovať, to by som musela asi rýchlene odísť. Asi som príliš krutá, ale je mi dobre samej a jeho nechcem. Už pár týždňov som nebola v kontakte ani s Abrahamom, takže ani on mi príliš nechýba. Skrátka som zistila, že mi je samej s Mayou dobre. "Anette, čo chceš na narodky?" Priplachtila sa ku mne Anička. Že ju zrovna toto napadá pri tancovaní. "Neviem, ale veď to je ešte ďaleko." Odpovedala som prosto a tancovala si ďalej. "Ale budeme oslavovať na ostrove. Chcem dovtedy zohnať darček." - "Nájdeš mi tú najkrajšiu mušľu v mori." Dúfam, že som ju touto odpoveďou dostatočne odbila. Rukou som si držala vlasy na hlave, aby sa mi trošku prevetral chrbát a krk, lebo je tu neznesiteľné teplo. Zatvorila som oči a užívala si hudbičku, no o pár minút som na sebe pocítila jemné dotyky, blížiace sa zozadu od môjho chrbta. Tie dotyky dôverne poznám. Neviem, či chytám nervy, alebo záchvat plaču, no jedno je isté - nechcem to. "Nie, Lukáš, už som ti povedala, že..." otočila som sa k nemu, že mu definitívne vysvetlím, že nič medzi nami nikdy nič nebude, no on ma pobozkal a nenechal ma rozprávať ďalej. Cítim, že už má vypité a to ma odpudzuje ešte viac. Zaklonila som hlavu, aby som to prerušila a chcela som odstúpiť do bezpečnej vzdialenosti, no je tu toľko ľudí, že to nejde. Ohromene som sa na neho pozrela, neschopná slová a priala si, nech ma nedrží tak silno, aby som mohla odísť. "Ja... Musím si odskočiť." Nejakým spôsobom som sa mu dokázala vymaniť z objatia v podnapitom stave a predrať sa cez dav ľudí k toaletám, kde som za dverami skoro skolabovala. Pridávam Bohu, že akonáhle som zatvorila za sebou dvere, vydýchla som nahromadený vzduch z pľúc von a lapala po dychu. Našťastie tu nikto nie je. "Čo to dopekla..." Povedala som si sama pre seba a vytiahla z kabelky telefón. Dva zameškané telefonáty od Anabelle, jeden od Leóna a taktiež správa od An. Totiž, Anabelle ma chce presvedčiť, aby som šla za nimi do Španielska. Pozrieť ich, pokecať, k tomu som ešte nevidela malú Theu, takže sa veľa toho nazbieralo a naozaj by som tam mala čoskoro zavítať. Ale zdá sa, že An do toho zaplietla už aj Leóna. "Hej, kam si zdrhla?" Prekvapila ma Anička, celá vykoľajená z toho, že ma zastihla v tom, ako si utieral slzy. "Nechcem tam už ísť." Zapišťala som. Anička len nadvihka obočie s otázkou v tvári, no nevyslovila ju. Aj tak som sa rozhodla jej na ňu odpovedať. "Kvôli Lukášovi. Nedá si vysvetliť, že ho nechcem. Takisto ako Mišo, tak isto ako Martin. Čo mám robiť?" Frustrovane som sa oprela zadkom o umývadlo a sklesnuto pozerala do zeme. "Anette, fakt neviem, ako ti poradiť. Je mi to ľúto." Objala ma okolo krku, no ja som si len položila hlavu ja jej hruď a premýšľala. "Idem domov." Zavelila som nakoniec a odhodlane sa vzpriamila. "Nie, predsa si nenecháš týmto skaziť večer." Nechám, alebo nenechám? "Ja som sa tu zabavila, ale nenechám sa ním otravovať. Ideš so mnou alebo zostávaš?" Spýtala som sa jej s rukou položenou na kľúčke. Ja idem rozhodne. Nemám žalúdok na to tu zostávať dlhšie. To Aničkino rozhodovanie mi prišlo ako večnosť. "Idem." Povedala mi nakoniec a vo mne sa rozžiarila mala iskrička radosti.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
