Dangerous World

70. Pozor na čas

Anette

Google povedal, že západ slnka tu začína o 18:10. Teda som 18:09 bola už dolu v hale. Zišla som zo schodov, on tam už bol otočil sa ku mne a doširoka sa usmial. Bolo to ako vystrihnuté z romantického filmu. Ja som mu tiež venovala úsmev a podišla k nemu. Chcela som sa tváriť, že som ešte stále urazená, ale nemohla som odolať jeho vyžarujúcej energii. "Vidím, že si svoje keksíky nedáš." Podpichol ma, keď pozrel na hodinky a zbadal ružu v mojej ruke. "Páči sa ti?" Bez váhania som pokývala hlavou. Stále som nemohla zastaviť úsmev na mojej tvári. "Vymyslel si to dobre. Nebyť tých keksov, tak neprídem." Poznamenala som ironicky, na čo zaklonil hlavu a zachechtal sa. "No pekne, takže ja ti nestojím za odpustenie. To si zapamätám." Naoko urazene sa zatváril a potom ruku oprel o môj pás a vyšli sme von. "To nie je tak. Nemôžem sa hádať s mojim klientom predsa." Začali sme sa prechádzať popri hoteli. "A prečo rovno nemôžeš povedať, že sa nechceš hádať so mnou?" Tou otázkou ma dokonalo zaskočil. Pozná ma až príliš. "To by si mal až moc jednoduché." Žmurkla som na neho. 

Prechádzali sme sa cez mesto zaliate večernými slnečnými lúčmi. U nás je ešte celkom chladno, ale tu som mala oblečené letné šaty a bolo mi veľmi príjemne. Možno to bolo aj Abrahamovou prítomnosťou. "Pozajtra je koncert." Začal opatrne, akoby tým chcel niečo naznačiť. "Pozajtra odchádzam domov." Nadhodila som ja, no sklamaným tónom v hlase. Po mojej reakcii zostalo medzi nami ohlušujúce ticho aj napriek tomu, že v meste vládol hluk. "Kedy ťa znovu uvidím?" Táto otázka prišla úplne nečakane, totálne ma to zaskočilo. "Eh... neviem." Odpovedala som stručne. Prečo sa ma na to pýta? Prečo sa ma to pýta tak často? "O mesiac začíname s výstavbou tvojho domu. Ja tam však nebudem, no občas pôjdem skontrolovať, ako postupujú podľa mojich plánov. Ale ty tam asi nebudeš. A cez leto plánujem veľa vecí." Trochu som sa rozkecala. "Čo plánuješ na leto?" Prečo to chce vedieť? "Nuž, kamošky ma presvedčili, aby sme na začiatku šli na Bora Bora. A potom práca, práca, práca, niekde medzi to strčím aj Barcelonu. Tento rok som sa do nej úplne zamilovala, aj keď som tam bola už miliónkrát." Práve som mu dala nádej, že sa uvidíme. Ak mám pravdu povedať, nebudem sa brániť. Možno ho aj sama vyhľadám. "Bora Bora? Vážne? Kedy presne?" Povedala som mu dátum, ktorý som si len matne pamätala. Ešte že sa ma na to spýtal, inak by som ho čoskoro zabudla. Takto som si ho pripomenula. "Hmm, možno si tam urobím výlet aj ja." Výlet kvôli mne? To by bola drahá návšteva. "Pablo mi vravel, že si mal nejaké návrhy na dovolenku." No Bora Bora nespomínal. "Ten Pablo vykecá všetko. Že ťa plánujem požiadať o ruku ti nepovedal?" Rozhodil rukami, no nepôsobil naštvane. Skôr pobavene. No ja som sa strhla a pozrela na neho, akoby bol vrah. "Robím si srandu." Uistil ma v tom, že prsteň nebude. Teraz neviem, či ma to zamrzelo, alebo potešilo. Asi viac zamrzelo. Ale nemôžem sa čudovať, keď ho stále tak odmietam. "Škoda." Zamrmlala som, na čo on sa na mňa prekvapene pozrel s polootvorenými ústami, no  vytvarovanými do úsmevu. "Eh.. prosím?" Čo mám teraz povedať? "Pozri, dáme si donutku?" Do zorného poľa mi prišiel stánok s voňavými donutkami. Tak som to využila a beriem to ako právoplatné znamenie, že mu nemám odpovedať. "Odpovedz mi." Jáj, on nezabudol. "Ja si dám s jahodovou polevou, a ty?" Rozbehla som sa k stánku, no než som sa stihla dostatočne od neho vzdialiť, potiahol ma za ruku naspäť a vtedy som sa ocitla v takej tesnej blízkosti, že som cítila jeho dych na perách. Usmievala som sa, nijakým spôsobom som mu nedala najavo, že mi to vadí. Rukou mi prikryl líce, druhú som cítila na mojom chrbte. Páčilo sa mi to. A moje srdce to takmer nezvládlo. "Chceš si ma vziať?" Celé to bolo tak extrémne romantické, až sa to začalo blížiť k bozku. "Včera som ti na to odpovedala." Zašepkala som a akosi sme sa automaticky pustili a šli k stánku. "Akú chceš?" Spýtala som sa a skontrolovala. v akej je nálade. "Nechám to na teba." Škeril sa od ucha k uchu. Áno, stále je to veselý Abe. Vzala som dve čokoládové, Abeho obľúbené, a dve jahodové, pre mňa. Podala som mu vrecko s dobrotami a vykročili sme ďalej po čiernobielom chodníku. Páči sa mi ten chodník. Asi ho zakomponujem do exteriéru Abeho domu. "Pozri, akú krásu scenériu vytvárajú tie lietadlá." Ukázal na oblohu, kde bolo niekoľko bielych čiar od lietadiel. So zapadajúcim slnkom to pôsobilo magicky. "Myslíš, že je tam aj to naše?" Spýtala som sa ho bez toho, aby som si uvedomila, čo som práve vypustila z úst. "Myslím, že áno." Odpovedal mi s kľudom Angličana a potom sme sa obaja na seba pozreli. "My sme zmeškali let??" Vypleštila som oči. "Hej." Vytvoril grimasu, ktorú neviem pomenovať, no nevyzeral byť príliš sklamaný. Skôr mu behalo hlavou, že však čo už. "A čo teraz?" Nechápem, ako sa môže tváriť tak kľudne, čo ak zmešká koncert, lebo ďalší let nejde? "Pozriem, kedy ide ďalší." Vytiahol telefón, ktorý svietil na všetky možné farby. "Jasné, tri zmeškané hovory od Pabla." Zamrmlal a vyhľadal stránku s najbližšími možnými letmi do Barcelony. "Najbližší ide zajtra o 14:00." Povedal mi s povzdychom a sklamaním v tvári. "Žartuješ? To prídeme v deň koncertu." Spanikárila som a chytila sa za čelo. "Bože, to je zlý sen." - "Anette, nestresuj. Zajtra nastúpime na lietadlo, počas letu si oddýchneme a bude všetko v poriadku, hej? Už som zabookoval letenky v prvej triede." Takéto lety na poslednú chvíľu nebývajú príliš drahé? "Ale aj tak budeš unavený z cesty. Bude ťa bolieť hlava." Kopla som do kameňa na zemi, ktorý narazil do smetného koša a odrazil sa od neho. Bodaj by sme sa takto jedným švihom mohli vrátiť do Barcelony. "To nie je nič, čo by som nezvládol. Do Barcelony prídeme okolo desiatej ráno. Hneď pôjdem spať a na koncerte tých pár hodín prežijem." Stále ma nepresvedčil. Urazene som stála vedľa neho, s rukami založenými na hrudi a kukala do zeme, keď som pocítila jeho dotyk na ramenách. "Budem v poriadku, ver mi. Teraz by sme mali zohnať nejaké ubytovanie." Skôr by sme mali zohnať kufre. "Poďme si do hotela pre batožinu a potom uvidíme, čo ďalej." Navrhla som a pozrela na neho, či súhlasí. No aj tak nemal na výber, lebo kufre tu nechať nemôžeme. "Hm, to je dobrý nápad." Ó, ešte aj pochvalu dostanem.

Abraham

Už počujem Pabla, ako mi hubuje, že on mi miliónkrát volal a ako mi už zakaždým pripomína, kedy letíme. Ale viete čo? Neľutujem to. Ani jednu jedinú sekundu, ktorú som strávil s Anette, aj napriek tomu, že sme zmeškali lietadlo. Našťastie v hoteli, v ktorom sme boli ubytovaní, nám kufre svedomito strážili a dokonca sme si vybavili na túto noc aj voľnú izbu. Problém však bol, že bola voľná len jedna. Teda nie je to problém, no chápete, Anette a ja.. Jedna izba, jedna posteľ... Asi budem spať v kúpeľni. "To bol dnes zase deň. Ráno sa pohádame a večer skončíme v spoločnej posteli." Zafučala a zvalila sa do perín. "Ja si usteliem tam na kachličkách." Kývol som hlavou smerom ku kúpeľni a vyzliekol si tričko. Začínam si smrdieť, potrebujem sprchu. "Ale prosím ťa. Zase sa nebudeme tváriť, že sa nebavíme. Tá posteľ je veľká dosť a okrem toho, na zemi by som ťa nenechala spať. Je to nepohodlné." Jej slová ma úprimne prekvapili, ale výhoda pre mňa, aspoň sa vyspím. Majú tu strašne pohodlné postele, asi preto do tohto hotela chodím vždy, keď som v Brazílii. "Hádam si si to už vyskúšala." Podpichovačne som sa na ňu pozrel, aby som videl jej výraz. Zostala mierne zarazená. "Prosím ťa, za koho ma máš?" No tá irónia mi dala dostatočne najavo, že si to nevyskúšala len raz. Kde sa tá mohla váľať po zemi? "Ale priznaj sa, ja som sa tiež už raz zobudil vo vani." Toto som v živote nikomu nepovedal. Vie o tom len León, lebo ten bol so mnou tiež, a inak len tí, ktorí boli na tej akcii. "Nieee!" Zostala dosť prekvapená, akoby odo mňa mala čakať len samé normálne veci, pritom dobre vie, čo som zač. "Ale áno. A bola plná kreviet. Netuším, ako sa tam dostali." Obaja sme sa začali na tom rehotať ako divé kone. "Mňa by skôr zaujímalo, ako si sa tam dostal ty." Zotrela si slzy od smiechu z tváre. "Nuž, to je na dlhé vysvetľovanie." Hodil som to tričko do kufra a vytiahol pyžamové, ktoré som následne hodil do kúpeľne. Nechce sa mi presúvať a hádzanie je väčšia sranda. "Máme na to celú noc." Povedala mi naoko zvodne, ešte sa na mňa aj pozrela tými veľkými kukadlami, ktoré ma volali za ňou. Hah, ale ja nenaletím.

Ráno som sa zobudil s Anettinou nohou v ksichte. Neviem, naozaj netuším, prečo a ako sa to stalo, ale áno, je to jej noha. Akože čo v spánku cvičila jógu? Myslím, že ani ona sama nebude vedieť. Nikdy predtým sme sa v takejto polohe nezobudili a to už s ňou mám čosi prežité. Je to nadmieru divné, no zábavné. Aspoň jej to pripomeniem tak o tridsať rokov a spoločne sa na tom zasmejeme. Keďže moja kreativita je na nule, nemal som žiadny spôsob budenia prichystaný. Ale do karát mi zahrala práve jej noha, na ktorej som ju pošteklil. Riskoval som tým doživotne vykrivenú sánku, vybité zuby, či dokonca otras mozgu, no nakoniec ma kopla len do čela, len slabo, lebo sa netrafila priamo do mojej hlavy. Aj tak mám pocit, akoby ma do nej niekto kopol včera. Včerajší deň bol divný, hlavne ten rozhovor s Anette. Čoraz viac som z nej zmätený, ako ešte nikdy pred tým. No nič, možno naozaj o pár rokov ten prsteň kúpim a spýtam sa jej bez ohľadu na to, či spolu budeme alebo nie. Lebo vidím, že chce. Ale niečo ju brzdí. "Anette, mali by sme sa prichystať na let." Poznamenal som s jej nohou na čele. A ako som to dopovedal, dostal som takú do hlavy, lebo Anette sa strhla a dobre že nevyskočila z postele. "To už je toľko hodín!?" Nič som jej nepovedal, len sa posadil a zhlboka sa nadýchol. "Nie." Bol som ešte nadýchnutý, že niečo k tomu poviem, ale asi by som ju len kopol do hlavy na oplátku. "Kopla som ťa?" Aši si všimla moju dezorientovanosť. "Nieee." Povedal som jej úplne ironicky, aby si uvedomila, že to naozaj bola irónia. "Prepáč." Hej, bolo jej to ľúto, chytila sa ešte za ústa a pozerala na mňa pohľadom nevinného šteniatka. "Neprepáčim." Zdvihol som sa z postele a premýšľal, či aj ona pripraví niečo také, ako ja, excelentné ospravedlnenie. "Abeee, však ja som nechcela." Zakričala za mnou, zatiaľ čo ja som si krátil cestu do kúpeľne. "Ale chcela! Stále mi robíš zle." Zatvoril som sa tu, aby som bol chvíľu sám. Ty kokso, riadne mi dala. Má silu v tých nohách.

V sprche som premýšľal nad všetkým možným, nad včerajším rozhovorom, kde sme prebrali všetko, každú jednu tému, nad dnešnou nocou, nad dnešným letom. Čo bolo, čo je a čo bude. Stáva sa zo mňa taký filozof. Síce mam hlavu plnú otázok, nechcem hľadať odpovede. Uvidíme, čo má pre nás život prichystaný.

Nemám žiadne mozgové bunky na AP, som mega unavená, psychicky a fyzicky, rozpíšem sa v budúcej kapitole. Zatiaľ dúfam, že vás kapitolka bavila, určite mi nechajte vedieť. Ľúbim vás a dobrú noc.❤️