Dangerous World

44. Výsluch

Abraham 

"To neznelo ako hádka." Povedal mi León s podopretou hlavou a úsmevom na tvári. "Hej, ale ani som nevybavil to, čo som chcel." Odhodil som mobil na posteľ a ľahol si do nej. "A čo si vlastne chcel?" No fakt, čo som od nej vlastne chcel? "No, chcel som jej povedať detaily toho domu, nech sa na mňa toľko nehnevá a zároveň prejsť témou na to, aby sme to uzavreli a bude medzi nami čisto pracovný vzťah. Ale Keď mi povedala, že jej padol telefón do vody, to sa nedalo." Ešte raz som vyprskol do smiechu, lebo keď to zodvihla, počul som najprv zväčša len také tie zvuky, že to vážne je vo vode a potom, keď mi to potvrdila... predstavil som si ju a už to šlo. "Jej padol mobil do vody? Asi ho tam zahodila, keď videla, že jej voláš ty." León sa začal smiať podobne, ako retardovaný tuleň. Priznajme si, každý z nás tak vyzerá, keď sa smeje od srdca. "Debil." Keby to poviem ja jemu, je to vtipné. Ale v spojitosti s Anette ma to veľmi nepotešilo. "Ale kľud, kľud. Teraz, keď ste sa dokázali takto porozprávať, bude to už len lepšie." Áno, bolo to fajn, až pokiaľ nás niekto neprerušil. Už - už som myslel, že sa dohodneme na tom, že sa stretneme a zrazu už mi to chcela poslať mailom. "Nemyslím si." Zamrzol som a frustrovane nasmeroval zrak k nemu. "Prečo?" Keď ho to donútilo zdvihnúť hlavu, tak ho to naozaj zaujíma a nepýta sa len zo slušnosti. "Niekoho tam mala. Myslím v kúpeľni. A potom bola úplne odmeraná." A prečo ma to zase serie? "Myslíš, že by mala niekoho ďalšieho? Veď sa chcela zbaviť Martina." No to je fakt. Načo by si zavesovala na krk niekoho ďalšieho, keď sa chcela zbaviť Martina? "Vraj sa uvidia večer. Neviem, mám z toho divné pocity. Nemohol by si to nejako vyzistiť?" Urobil som na neho psie oči. Vôbec netuším, prečo to chcem vedieť. Skôr ma serie, že s každým sa priatelí a mňa ignoruje. Dokonca aj s Michaelom sa bavila lepšie a to on jej urobil horšie veci ako ja. Ja som jej vlastne nič zlé neurobil. Mám právo na to byť naštvaný. Obaja máme právo byť naštvaní. Prečo sa vlastne hádame? "Áno, láska, pre teba to urobím." Odpovedal mi sladkým hláskom, no ďalej nič neurobil. A tak medzi nami zostalo trápne ticho. "A kedy to zistíš?" Prerušil som to. "Vedel som, že si tvrdohlavý, vedel som, že si šialený a nervný, ale že ešte aj netrpezlivý si, to som nevedel! Veď nemôžem jej volať hneď teraz, lebo si domyslí, že si ma na tú misiu vyslal ty." Rozhodil rukami a vychrlil na mňa spŕšku slov. "Ale veď dobre, len ja som z toho na nervy." Frustrovane som zaboril hlavu do vankúša a predstavoval si, že som niekde na Bora Bora a ležím v hojdacej sieti. "Žiarliš?" Položil mi celkom zavádzajúcu otázku. Žiarlim? "Áno, žiarlim. Ale len na to, že ona môže mať krásny vzťah a ja nie, lebo som debil, a lebo by som dievča od seba odohnal svojou povahou... som skrátka debil, čo ti poviem." Už ani neviem, čo od svojich slov mám očakávať. "Už ju nechceš?" A čo som na policajnom výsluchu? "Neviem. Anette je úžasná, krásna, inteligentná,... ale tým, čo urobila, ma akosi odradila. To potrebuje len čas." Rozhodne sa s ňou nechcem prestať baviť. "Mám pocit, že ti chýba v živote." Samým prekvapením som zdvihol hlavu, no som tak slabý, že som ju dlho vo vzduchu neudržal. Musím zase začať posilňovať. "Na to si ako prišiel?" - "Keď si bol s ňou, chodil si vždy sústredený a mal si v hlave poriadok. Sám si vravel že ona ti pomáha triediť myšlienky. Ale odkedy odišla zo Španielska, nehnevaj sa, ale si totálne iný." Zamrzelo ma to. Ale viem, že má pravdu. "A čo jej mám teraz zavolať, či nebude upratovačka mojich myšlienok?" Keby to bolo také ľahké, už by tu možno aj bola. "Nie, to nie. Len proste... ty potrebuješ nejaký oddych. Ty si síce doma, ale tvoja myseľ si neoddýchne. Abe, ty uvidíš, že to nedopadne s tebou dobre. Buď trochu povolíš a nachvíľu uvoľníš myšlienky, alebo ti čoskoro prepne." - "Že to počujem zrovna od teba." Zafrflal som. "Veď práve, že to počuješ odo mňa, čo som sa skoro zabil len kvôli tomu, že som toho zobral na seba veľa." Asi pol roka dozadu, možno trištvrte, mal León celkom ťažké obdobie, lebo mal problémy v rodine. Zobral si trochu viac práce, aby zamestnal svoju myseľ, až to vyvrcholilo k tomu, že nespal pár dní za sebou a následkom toho sa mu niečo stalo, tuším skolaboval alebo niečo také. "Dobre, lenže ty si mal mať rozum." Asi to vyznelo urazene, no je pravda, že keby rozmýšľal nad tým, čo robí, nestane sa mu to. "Ale ty robíš to isté, drahý môj. Pozri, ja chápem, že chceš prejsť na iné myšlienky. Môžeš mať aj tú najľahšiu prácu na svete, ale psychiku neoklameš. Potrebuješ proste vypnúť, a ty to dobre vieš, len si to nechceš priznať, lebo Pablo ťa zabije, keďže máš pred sebou polročné turné." Na jeho slová nemám odpoveď. Sčasti má pravdu. Domyslel si, že nemám chuť sa o tom baviť a jeho predslovy sú ako hádzať hrach na stenu. Preto si aj len ticho povzdychol a vychystal sa preč z mojej izby. "Urobil som si tu len zastávku, kvôli Eisse, večer odchádzam. S Rosy pôjdem budúci týždeň do Viedne, má tam vystupko. Zastavím sa za Anette, ale len pod podmienkou, že ty začneš premýšľať nad tým, čo robíš. A s Pablom sa tiež porozprávam." Po tomto odišiel. Tieto dramatické odchody tak nemám rád, lebo nikdy nemám možnosť mu odpovedať.