Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
V práci fungujem na úspornom režime a teda sa neponáhľam, len sa tvárim, že som duchom prítomná, aj keď nie som. Dnešok je však iný od včerajšku, lebo musím odovzdať Martinovi papiere ohľadom služobnej cesty. Stále si nadávam za to, aká som len sprostá, že ma tieto dve slová nenapadli skôr, ako som mu vliezla do postele. No nič, užila som si aspoň, teraz si zase dlho neužijem. To beriem ako výhodu. Mozog som však mala taký zabratý myšlienkami, že som od nedele celú noc až po dnešok robila projekty, čiže som unavná a zároveň unudená, lebo mám všetko porobené. Keď človek chce, naozaj sa to dá aj rýchlo, hlavne, keď ho nič nevyrušuje. A ja som musela sústrediť mozog na niečo iné, ako na Martina a moju hlúposť. Pozrela som na hodiny. O hodinu mi bude končiť pracovná doba. Ani neverím, že som tu vydržala toľko sedieť a nič nerobiť. Teraz mi aspoň bude čas krátiť vyplňovanie papierov na tú služobku. Ešteže tu jedny mám z čias, keď som cestovala do Miami, no Martin mi to nezobral, vraj že som len jeho doprovod. Takže väčšinu vecí mám vyplnených, stačí len vypísať dátumy a údaje o zákazke, ktorú idem riešiť. Dobre, ale teraz za tým Martinom budem musieť ísť. To bude boj.
Ako vždy pri každej príležitosti, keď idem k nemu do kancelárie, som zaklopkala a opatrne otvorila dvere po zaznení slovíčka "ďalej". Po mojom príhode sa doširoka usmial, zhruba rovnako, ako keď ma videl prvýkrát. Pamätám si to doteraz. V práci sme mali poradu označenú za jednu z tých nie veľmi dôležitých, no aj tak sa jej museli zúčastniť všetci zamestnanci našej firmy. Do miestnosti vtedy vstúpil mladý, vyspelý muž, ktorý mňa osobne zaujal, no vedela som, o koho ide a nikdy v živote som nemala v pláne si s ním niečo začať. Spočiatku si ma nevšímal, čo sa mi páčilo, pretože som nechcela príliš pútať jeho pozornosť. Potom začala akási zoznamovačka. Náš nový nadriadený vedel o nás a našich pozíciách všetko, no nevedel, ktorému človeku patrí ktoré meno. A keď došlo na moje, chvíľu zostal zarazený, až som si myslela, že tento človek pozná celú moju minulosť a teraz si vybavuje, či som to skutočne ja. A potom sa len pekne usmial a popri počúvaní mojich pár slov na mňa pozorne hľadel. Bolo v tom pohľade trochu hravosti, ale aj dospelosti. Akoby so mnou flirtoval. Presne tak je to aj teraz. A začínam mať z toho strach. Vtedy sa mi páčil, stále sa mi rovnako páči, no s rozdielom, že teraz viem, aký je. Dostane čo chce cez všetky prekážky. Tak isto ako Abraham. Začínam medzi nimi nachádzať určité spojitosti. "Čakal som ťa." Povedal mi, akoby sa nič nestalo, no ja som mala skôr chuť navrhnúť mu, či mi znovu nezačne vykať. "To mi je jasné, keďže zajtra odlietam." Odfrkla som a hodila mu na stôl papiere, plus zoznam zákaziek, ktoré som dokončila. "Ráno tu už nebudem, takže ma ani nečakaj s rozlúčením. Pekný zvyšok dňa." Začvirikala som a aj keď som mala podpísať ešte pár vecí a povedať mu nejaké informácie, odišla som a nestarala sa. Je mi divné, že ma nezastavil, ale asi už sám pochopil, že som na neho naštvaná a že nemá význam sa so mnou o tom ešte dohadovať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
No mne asi preskočilo, ale ja som sa rozhodla piecť. Domov som prišla ako obyčajne niečo po štvrtej, poctivo som sa pobalila a z nudy začala prezerať internet, kde som objavila recept na čokoládové cupcakes. A z nejakého dôvodu som sa rozhodla ich ísť piecť, aj keď nemám poňatia, kde skončia a či tu nezomrú na starobu. Nič by však nebolo na tom zlé, veď zoberiem ich rodičom, však? Nie... nie, keď je pol dvanástej v noci. Bože, dokáže byť niekto tak šialený, že sa rozhodne takto neskoro piecť aj keď zrovna táto činnosť nie je u mňa príliš vídaná? Vravím, preskočilo mi. Anabelle asi zistila, že som online, pretože mi prišla od nej správa: "Čo ešte nespíš? ráno ťa tu už čakáme." No, moja zlatá, ja mám let až o 9:25 a dovtedy ja stíham ísť ešte aj na malý výlet. "Nevyrušuj, pečiem." Odpísala som jej, na čo mi hneď došiel nový hovor. Akurát vtedy, keď som zistila, že mi chýba polovica čokoládových keksov a môžem trikrát hádať, kto mi ich zožral. "Čože to robíš? Čítam správne?" Vybafla na mňa s pobavením v hlase. "No, hej. Teoreticky." Pokrčila som ramenom. To vyznelo, akoby som nevedela piecť. "Čo ťa to napadlo teraz?" Už som spomínala, že mi preskočilo. "Popravde, mám nervy pred odletom a toto ma asi dostatočne zabáva, alebo čo. Neviem ti vôbec vysvetliť dôvod môjho konania." Aspoň, že robím niečo zmysluplné. A mala by som schovať tie kekse. "No dobre, tak rýchlo dopeč a nezabudni, že zajtra prííídeš. Juj, teším sa na teba. Budem ťa tam čakať, dobre?" Po ceste do kúpeľne som stretla Mayu, ktorá dobre vedela čo urobila a snažila sa predo mnou schovať. Strelila som jej jednu po ňufáčiku a pokračovala ďalej. "Jasné, budem ťa tam hľadať. A, Anabelle? Môžeš zobrať so sebou aj Leóna? Dlho som ho nevidela." Vôbec neviem, čo ma to napadlo, ale asi potrebujem nejaké medvedie objatie od niekoho, u koho viem, že ma nikdy nepodrazí a má ma stopercentne rád. "No, hádam áno. Ja už pôjdem, nech vôbec ráno vstanem. Dobrúúú." Poslala ma niekoľko vzdušných pusiniek, nechala ma, nech sa s ňou tiež rozlúčim a zložila. A ja teraz musím čakať, kým sa mi dopečú tie čokoládové dobroty.
