Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Ew. Čo teraz.. "Jaa.." Nie, nie, zlož to, skôr než si všimne, že tvoj hlas mu je povedomý. "Čo si sa ma chcela spýtať? Môžeme si tykať?" - "E... asi áno." Zamrmlala som tak polohlasne, úplne mi práve zamrzol mozog a neviem, čo mu mám povedať. "Teší ma, som Abe... a tvoje meno je...?" Z-L-O-Ž-T-O! "Abe, daj pokoj, choď si robiť svoje." Začula som Anabelle a ako som správne pochopila, zobrala mu telefón z ruky, keď správne usúdila, že mu nemôžem na otázku odpovedať. "Dobre, ale ešte s ňou raz pokecám. Mimochodom, má..." Ešte ho bolo počuť v telefóne a potom asi už definitívne odišiel. Nepotrebujem ďalší infarkt. "Prepáč, nechcela som ti pripraviť také prekvapenie." Jej výčitky svedomia som cítila až sem. "V poriadku. Drží ho niekto na uzde?" Zasmiala som sa, no priznám sa, pred minútou mi nebolo všetko jedno. "Asi nie. Totálne mu šibe. Nepovedala by si, že má už dvadsaťpäť rokov." V jej hlase som počula niečo ako pobavenie zmiešané so sklamaním. "Ako, je to veľmi fajn, keď nám tu robí srandičky namiesto toho, aby depkoval, ale chýba mi ten seriózny vyspelý Abe, ktorého som poznala ešte prednedávnom. Podľa mňa sa snaží zakryť všetky emócie a obrátiť každú situáciu na srandu. Aby sa všetci smiali a nevšimli si, aký je on." Nad jej rozprávaním sa mi začali vynárať spomienky na to, ako sme sa prvýkrát stretli v divadle, aký bol tvrdý a neoblomný, vyspelý a... iný. Chýba mi ten pocit, že je pri mne niekto, kto sa dokáže o mňa postarať a ochrániť ma. A taký bol. Muž, ktorého som ľúbila. "An, ja už budem musieť končiť. Ešte ti zavolám...." Prehovorila som po dlhej odmlke, keď mi došlo, že ju mám stále na telefóne. Musela usúdiť, že nemám viac náladu s ňou volať. Pochopila to. Anabelle to vždy pochopí.
Von z izby som vyšla deprimovaná, zdeptaná, vyplašená a tak ďalej... Mieša sa vo mne strašne veľa pocitov a ja neviem, ktorý z nich je ten najlepšie vystihujúci. Som strašne rada, že som ich počula oboch, no zároveň by som bola najradšej keby som vrátila čas a mohla Anabelle varovať pred Abem. Nebola som pripravená rozprávať sa s ním, no na toto sa asi ani pripraviť nedá. Každopádne keby už som to urobila, porozprávala by som mu o všetkom. Nechcem mať pred ním žiadne tajnosti. "No čo, aké to bolo?" Pribehla za mnou Kaja a za ňou hneď aj Maya. "Ja... on.." koktala som. Ako to sformulovať? "Volala som s Anabelle a zrazu... on jej zobral telefón a..." Zatriasla mnou a Ondro ma pofrkal vodou. "Artikuluj!" Ja som to nevyslovila nahlas? Či čo? "A čo ti hovoril?" Čo mi vlastne hovoril? "Ono.. je to nadlho. Kaji, potrebujem ísť domov, dnes toho bolo veľa. Nehnevaj sa." Preboha, z toho šoku sa musím nejako prebrať.
Domov som sa dostala bez ujmy na zdraví, aj Maya poslúchala a tichučko ležala na zadných sedadlách. No ja sa ešte doteraz klepem. Asi by bolo najlepšie An zavolať a porozprávať sa s ňou v súkromí. Alebo? Dobre, najprv... najprv musím niečo urobiť, aby som presmerovala myšlienky. Mohla by som ísť kresliť. Alebo by som mohla ísť kresliť moje nové zákazky. Alebo by som si tie zákazky mohla najprv pozrieť, aby som vedela, čo mám robiť. To by som mala ísť do práce. Ale nemôžem tam ísť, veď teraz už je zatvorené, či? Zavolala som namiesto Anabelle Mii, či je ešte na recepcii. Veď sú štyri hodiny, to by tam mohli ešte byť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
