Dangerous World

84. Učebné metódy

Abraham

Ráno ma zobudilo prekvapenie v podobe Juana. Na nie moje príliš veľké potešenie mi oznámil, že sa vystriedal s Leónom, pretože ten musel súrne odísť kvôli rodinným problémom. Zatiaľ neviem, o aké sa jedná, ale neskôr to určite zistím. No nič, ráno som prišiel na hodiny tanca, tak, ako som to mal urobiť včera. Jacqueline sa na mňa už usmevkovala s nádejou v očiach, že dnes zostaneme spolu na súkromnej konzultácii. Príliš sa mi nechcelo, pretože som vedel, že som mohol byť o hodinu dlhšie s Anette, ale je to moja práca, preto nemôžem príliš vyskakovať. Hodina prebehla úspešne, naučil som ľudí, ako sa správne precvičiť a ako načúvať svojmu telu, kde to ťahá a akej časti tela sa viac venovať. Neskoro som pochopil, že sme ich to mali naučiť ešte včera, pretože dnes všetci piskujú, že majú svalovicu. Aspoň vidím, kto je ako zvyknutý sa hýbať. Moja Anette nemala problém, predsa som ju správne vycvičil.
"Láska? Dáme obed?" Prišla za mnou Anette a hodila sa mi na chrbát. Skoro ma zaškrtila. "Jasné, vidíme sa." Zhodil som ju z môjho tela a pristála tak tesne pri mne, tak som jej rovno strelil pusu. V triede už veľa ľudí nebolo, len pár dievčat, ktoré Juan už zvádzal, Jacqueline, ešte nejaký človek, ja a Anette. "Hneváš sa pre niečo?" Jej energia doslova žiarila na všetky strany a ja som ju svojou ne-náladou len uzemňoval. "Nie, láska." Odpovedal som jej stroho a odprevadil ju  dverám. "Musím tu zostať s jednou žiačkou, potom sa stretneme, dobre?" Stále som do môjho tónu nepridal ani kúsok života. Tým som jej dal, dúfam, dosť najavo, že sa mi tu zostávať nechce. "Dobre, počkám na teba." Cítil som v jej hlase sklamanie, ale vedel som, že to chápe. Je to proste moja práca. 

"Môžeme začať?" Spýtal som sa jej, keď posledný zavadzajúci človek opustil miestnosť. "Samozrejme, vždy pripravená." Vyzerá dosť prehajpovane, dúfam, že ma nezožerie. "Dobre, takže, čo ti po dnešku nejde?" Zopol som ruky a potajomky sa modlil, nech mi povie, že rozumie všetkému a ja môžem ísť domov. "No, stále neviem tancovať." Pokrčila ramenami. Fajn, od toho som tu, aby som ju naučil tancovať. "Okej, je to o rozhýbaní tela. Ja teraz na pol hodinku odídem, pustím ti nejakú tanečnú pesničku, a ty, snaž sa hýbať, ako ti telo dovolí. Precíť to, vži sa do hudby. Pozerať sa nebudem." Podišiel som k reproduktorom a vyťukal do vyhľadávania Shape of you. Niet človeka, kto by ju nepoznal a je super rytmická. Ihneď som odišiel a nechal ju tam samú. Samozrejme, že s tým, že sa nebudem pozerať, som klamal. Chcem vedieť, ako na tom je. Chvíľu sa nedialo nič, len tak postávala a nervózne pozerala okolo seba. Keď zistila, že ju fakt nevidím, čo malo na svedomí zrkadlo, cez ktoré je z druhej strany vidieť. Nech sa ma nikto nepýta, ako to funguje, lebo ja to neviem, nie som vedec. Viem, že táto pesnička skôr či neskôr každého chytí, a inak to nebolo ani v Jacquelinom prípade. Začala si poskakovať, robiť pohyby, chápete, človek tomu hovorí tanec. Zmes rôznych krokov bez rozmyslu - presne to som chcel docieliť, nech povolí svojmu telu robiť každý pohyb bez stresu. Tancuj, akoby sa nikto nepozeral, toto hovorím každému. Pol hodinu som prehnal, po desiatich minútach som ju vyrušil. Do pohybov však bola taká zapálená, že si ma nevšimla. Pustil som jej Senoritu od Camily Cabello, mala zatvorené oči a chvíľu sa tvárila, akoby tancovala s imaginárnym partnerom. Chytil som ju, viedol som ju, a vyšli z nej vcelku dobré kroky. Tým, že som jej ovládal telo, sa dokázala zosynchronizovať so mnou v sekunde. Samozrejme, človek, ktorý počuje túto pesničku prvýkrát, by to nedokázal na takej úrovni. V konečnej sekunde sme zostali nacapení na sebe a tvárou v tvár. Pocítil som vinu voči Anette. Doširoka som sa usmial, že sa konečne rozhýbala, rýchlo sme sa od seba odpojili a ja som sa len zhlboka nadýchol. Nesmiem jej dať nijakým spôsobom najavo rozpaky. "Šlo ti to dobre. Pochvala." 

 "Prečo takto neučíte všetkých?" Spýtala sa ma, keď si uterákom prechádzala po krku. Dnes som jej dal riadne zabrať. "Buď to dávame na začiatok, alebo nakoniec. V oboch prípadoch máme rovnakú úspešnosť. Na začiatku objavíš možnosti svojho tela a na konci, je to šoková terapia, kedy naučené kroky už vieš a psychicky, ak nie si so sebou spokojná, sa vieš tak zlabilniť, že ťa adrenalín donúti k lepším výsledkom. Používam to u mňa v škole na dospelých ľudí, ktorí sa učia tancovať. Deti nemôžu byť takto psychicky zlomené, pretože by to na nich zanechalo stopy do budúcna." Vysvetlil som jej s úsmevom a ona hltala každé moje slovo, až sa pristihla pri tom, že na mňa čumí s pootvorenými ústami a rozšírenými zreničkami, až skoro prekryli sýtomodrú farbu v jej očiach. "Ty máš školu?" Stále na mňa zhypnotizovane pozerala, až mi to prišlo divné. Povedal som niečo nezrozumiteľné? Viem, je to psychologická hra, ale môžete to skúsiť sami na sebe - ak vám niečo nejde a skúšate to donekonečna s tým, že sa nezlepšujete, nechajte svoje vnútro vybuchnúť. Pokrok sa dostaví väčšinou hneď. 

Z budovy som vyšiel s tým, že mám ďalšiu hodinu navyše aj po večernej hodine. Super. Anette má ale pozdrav slnku, čiže nie je vysoká šanca, že by chcela byť v tom čase so mnou. 
Počas dňa som nerobil nič hrôzostrašné ani prevratné, len som sa váľal v posteli a nadával Juanovi, že prišiel práve on - najviac nezodpovedný človek, ktorého mám na škole. "Kľúúd, kámo, všetko bude oka." Mám dojem, že si zase niečo dal, ale nebudem to riešiť, lebo sa zbytočne rozčúlim. "Dobre, hlavne si rob to, čo máš." S týmito slovami som ho vykopol z mojej izby a šiel si poležať. Nie, že by som bol unavený, ale nie je tu príliš čo robiť. Anette nemá čas, je s kamoškami a ja jej to rozhodne nebudem brať. Za iných okolností by som sa zabavil s Leónom, ale ten sa tiež odpratal preč. Každý z nás pozná Leóna, veselá kopa s nikdy nekončiacim humorom, preto ma dosť prekvapilo, keď mi odmietol hovor a miesto toho mi napísal správu, čo od neho chcem. Aj napriek diaľke som cítil, že niečo nie je v poriadku. Netrvalo dlho a vypadlo z neho, že mu zomrela matka. Uf. Nespomínal, že by bola na tom nejako zle, vlastne sa o nej nezmienil už dlhú dobu, preto som to nejako nepokladal za dôležité, popravde sme mali toľko práce, že ma nenapadlo sa na jeho rodičov pýtať. Nezostalo mi nič iné, ako mu popriať úprimnú sústrasť. Viem, že nemá náladu komunikovať, tak som mu napísal, že som tu pre neho a to bol koniec našej konverzácie. Viem, je to úplne babská veta, nanajvýš by som to povedal Anette, ale toto je výnimočná situácia. León mi už je ako rodina, ktorú som si vybral. A jeho mamina nám vždy urobila famózne koláčiky s tajným receptom, z toho musí každý usúdiť, že to bol vynikajúci človek. Nuž, ani som sa nenazdal, a bol čas na večernú hodinu. 

Počas nej som ľudí doučil choreografiu, ktorú zvolil León, že bude najlepšie ju učiť. Obsahuje totiž veľa prvkov, pomalých i rýchlych, mix rôznych krokov, každý si tým pádom vie vybrať to svoje. Zopakovali sme to niekoľkokrát a nasledovala terapia šokom. Videl som na veľa ľuďoch, že so svojím výkonom pokojní nie sú, iní sa tešia z toho, čo dokážu. Som rád. Páčila sa mi ale výchovná metóda Juana, ktorý si zobral do parády mladécho chalana, mohol mať tak maximálne dvadsaťpäť rokov. "Nepozeráme sa na nohy!" Upozornil ho najprv a ďalej si ho nevšímal, neskôr sa dotancoval zase k nemu a začal mu rátať kroky. "A raz, a dva, a tri, a prečo sa zase pozeráš na tú zem." Okej, okej, chalanisko to predýchal, Juan skoro nie, ale koho ten zaujíma, ostatní sa začali zabávať. Keď sme vyhlásili malú prestávku, Juan prišiel za ním a spustil na neho: "Ešte raz sa pozrieš do zeme, tak vytrhám parkety zubami! Tvojimi." To som už nevydržal ani ja, začal som sa rehotať na celú miestnosť a ostatní so mnou. Nebolo vtipné, ako chalan tancuje, predsa len je začiatočník, ale sledovať Juanove zúfalstvo bola fajnová komédia. Vďačil som mu však za Anettin úsmev na jej tvári.  
Po skončení hodiny sa Anette za mnou nezastavila, rýchlo pádila preč. Dokonca si tu zabudla aj tašku na cvičenie. Neskôr mi došlo, že sa hodina pretiahla o trošku dlhšie a aj so svojimi kamarátkami nestíha hodinu jógy. Nechal som ju teda, však sa večer vidíme. 
"Takže, čím začneme tentokrát?" Nadhodil som Jacqueline. "Ehm, mohli by sme si zopakovať to, čo sme tancovali spolu? Chcela by som sa to naučiť." Fajn, až na fyzický kontakt nie je problém. Napriek zvláštnemu pocitu v žalúdku som vyhľadal Senoritu a nastavil jej ruku, ktorú s nadšením dieťaťa prijala. Povedal som jej, nech opakuje po mne, čo jej aj celkom šlo. Dlho to však nevydržalo, pretože pieseň má aj ťažšie časti, ktoré ju musím naučiť zvlášť a pomalšie. Nevýhodou však je, že celá tá pesnička má jemný sexistický nádych, čo je z nej riadne cítiť. Preto sa aj moja choreografia povznáša v takom duchu. Keď som Jacqueline učil kroky tesne pri tele, zoči-voči, kúsok od toho, aby sme sa pobozkali, som začul buchnutie dverí. Boli to vchodové dvere a toto nie je jediná miestnosť v budove, preto som to neriešil. No prúser bol vtedy, keď sa môj nepríjemný pocit v žalúdku stupňoval a s ním a hlasitosť dverí, ktoré patrili pre tentokrát triede. Celý môj svet sa zastavil, hudba mi prestala hrať, keď som v nich uvidel Anette. Vnímal som len slová "prepáčte, že ruším," ju, ako schmatla tašku a odišla ešte rýchlejšie ako predým. Nebežala, len pridala do kroku. Bez toho, aby sa na mňa viac pozrela. Vtedy som vedel, že som v riadnom maléri. 

Je mi jasné, že po tomto sa nedožijem rána, tak poďte do mňa, prijímam nenávistné komentáre. :D Sorko baby, ja to neskôr vysvetlím. Nemám k tomuto čo viac povedať, som zvedavá na vaše názoriky. Papa ❤️