Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Dnes ma zobudil hlavne pocit nervozity v oblasti žalúdka, no než som si stihla uvedomiť, že nemám z večera veľmi čo vracať, som už bola nad záchodovou misou. Vychádzajú mi z toho dve teórie - buď som vážne chorá a telo sa mi to snaží dať najavo, alebo som neskutočne nervózna. Vzhľadom k tomu, že dnes je ten osudný deň, kedy sa mám stretnúť s človekom, ktorý si doteraz myslí, že som mŕtva, tak tipujem druhú možnosť. Nie je možné, že sa to zomlelo tak rýchlo. Ešte v januári som mala úžasný bezproblémový život a zrazu stačila jedna správa a otočil sa mi dole hlavou. Posadila som sa na studenú dlažbu a skryla si tvár do dlaní. Čo teraz? "O koľkej dnes?" Prišla mi správa od Abeho. Rexlef nervozity opäť zareagoval a neveim, či zvraciam jedlo, alebo už orgány, ale už by to mohlo prestať. Veď to nemôže byť taká nervozita. Ale môže, veď on nevie že žijem, dopekla! On nebude rád, on ma tam rovno zabije! "Neviem, o piatej mám stretnutie, možno o deviatej?" Odpísala som bez žiadneho náznaku, že by som plánovala vycúvať. Síce som si ju nevšimla, no medzi neprečítanými správami som si našla aj jednu od Anabelle. "Abe plánuje pozvať Améliu na valentínsky večierok." Však Améliu tam môže zobrať, ale mňa nech tam neberie. Ja tam totiž budem aj bez jeho pozvania. "Skvelé. Môže byť v Dr. Smood? Poznáš to?" Nie, ale mám tam stretko a je to najlepšie hodnotená kaviareň v Miami takže by som ju čoskoro mala poznať. "Áno, budem tam." Prečo, prečo, prečo som taká sprostá? A prečo si stále nadávam, keď ja som ho do svojho života nevolala? "Anette? Si tu?" Nakukol sem Martin, lebo človek sa nemôže len tak zobudiť o pol šiestej ráno. Za to som mu nevenovala ani pohľad a priam ho ignorovala. Človek sa už ani v pokoji nemôže vyvracať. "Ja tam mám ešte nejakú konzultáciu, takže neviem, či sa nezdržím." Takže on tam bude tiež? No paráda. Vyvraciam tentokrát obličku, alebo už kašlem na to?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Bulímia? Anorexia? Čo to dopekla robíš so svojím telom, Anette? O čo ti ide? Zabiť sa? Privodiť si zdravotné problémy? Ako dlho toto bude ešte trvať? Veď stále ti niečo je. Pozri sa na seba, ako vyzeráš. Koľko máš kíl? Päťdesiat? Toto nemôžeš len tak robiť." Martin si ma posadil do obývačky, alebo ja neviem, ako sa tieto apartmánové miestnosti volajú, a parádne mi vypláchol žalúdok. Ale prečo to robí? Nie je to snáď moja vec? Povedzte mu prosím niekto, že ja to robím len tak zo srandy, lebo sa nudím. Čo ja môžem za to, že mi prišlo zle? Tak dopekla, niekomu sa od nervozity potia ruky, ja som si už na to zvracanie zvykla. A to, že nepriberám, je už dôsledkom všetkých mojich aktivít. Podľa mňa nevyzerám tak zle, veď sa snažím trochu športovať. "Počúvaš ma vôbec?!" Zahučal na mňa a tým mi prerušil tok mojich myšlienok. "Nie, pretože ty nemáš právo mi hovoriť, čo mám robiť. Nič o mne nevieš, tak mi prosím ťa neskáč do môjho života!" Postavila som sa z gauča a odkráčala preč. Idem sa prezliecť a naraňajkovať sa niekam do reštaurácie, nemám vôbec chuť zostávať s ním v rovnakej budove. "Kam ideš?" Spýtal sa ma medzi dverami, no to už som ja bola skoro oblečená. "Teba do toho nič." Odsekla som a zabuchla za sebou dvere.
