Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Keď do miestnosti vstúpila Abrahamova rodina, nevedela som, či sa mám tešiť, byt nervózna, alebo sa rýchlo schovať. Každopádne ma to nemilo prekvapilo. Nie, že by som ich nerada videla, ale Abraham im nemohol zatajiť takú dôležitú správu, že som mŕtva, a momentálne nemám tušenia, či o odhalení tejto aféry vedia, alebo nie. León len spomínal niečo o jeho rodičoch, no netušila som, že prídu práve dnes. Snažila som sa nejako sa zakryť ostatnými, alebo splynúť s nenápadnou Miah, no moju snahu zničila Isabel, ktorá si ma všimla ako prvú. Jej nadšenie sprevádzalo aj kričanie môjho mena, takže nikomu neušlo, že som tu prítomná. Naozaj nikomu. Ani jeho rodičom. Keďže sa netvárili až tak veľmi prekvapene, teda netvárili sa, že by dostali obaja mŕtvicu, predpokladám, že niečo o mojom zmŕtvychvstaní vedia. Teda som sa na nich usmiala, no ospravedlňujúci pohľad som si neodpustila. Ďalej som už nemala potuchy, čo sa deje, pretože celú moju pozornosť si vydobíjala Isabel. "Anette, prečo mi Abe hovoril, že už neprídeš? Prečo si nemohla prísť za mnou?" Tak Eisse povie, že som prišla za ňou, ale Isabel povie, že už neprídem. Dá sa to pochopiť, no nemal by im motať hlavičky. Jediné, čo ma trápilo, bolo, že Isabel rozprávala až príliš nahlas. Bolo mi jasné, že by som mala najviac asi Miah vysvetliť, čo sa to tu celé deje. "Lebo už som nemala prísť. My dvaja s Abem už nie sme kamaráti, vieš?" Síce už má osem rokov, alebo deväť, nemôžem jej len tak povedať, že sme sa rozišli a všetko okolo toho. Nepochopila by to. "Ani my dve už nie sme kamarátky?" Pozrela na mňa dosť zranene. Razom mi došlo, že to, čo som povedala, nebolo pekné. "Samozrejme, že sme." Objala som ju, no poza jej chrbát som pozrela na človeka, na ktorého som mala priamy pohľad aj bez toho, aby som okom pohla do iného uhla. Aj on sa na mňa pozeral, akoby som mu ublížila. Zatvorila som oči a sklonila hlavu. Aj keby to počul, musí vedieť, že je to pravda. Nemôže byť zranený len preto, že vie, že už to viac medzi nami nie je. "Isabel, a so mnou sa nezvítaš?" Zhlboka som sa nadýchla a sústredila sa na to, že sa mi mihalnice dotýkajú kože pod očami. Je to totálna kravina, ale odpútala pozornosť môjho mozgu od toho, aby som myslela na to, že mu ešte aj sestru kradnem. Najlepšie by bolo, keby som odišla. "Prepáč." Odpovedala mu a rozbehla sa za ním, no jemu do náručia rovno skočila. Vo mne to vyvolalo spomienku na to, keď ma objal v Miami, keď sme sa ráno stretli na pláži. Vtedy to bolo naposledy, čo ma objal. "Anette, môžeš nachvíľočku?" Ohlásil ma León a keď som sa na neho pozrela, mykol hlavou smerom ku dverám, ktorými sa vychádzalo z triedy do šatní. Neváhala som a šla. Urobila by som čokoľvek, aby som sa ocitla na inom mieste. Nemám silu trpieť hustú atmosfér medzi nami.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Leóna som nasledovala až niekam, kde už som to nepoznala. Šli sme až na koniec chodby, na ktorej sa nachádzala Abeho kancelária. Vlastne sa obe miestnosti podobali, akurát, že tu je menší neporiadok na stole a nachádza sa tu aj sedačka na odpočinutie. Až keď som zatvorila dvere, dočkala som sa prvého slova. "Si okej?" Priznám sa, nečakala som zrovna túto otázku. Oprela som sa o stôl a objala sa okolo trupu. "Nie." Pokrčila som ramenami. Je očividné, že ma to všetko trápi. "Jeho rodičia o tom vedia?" A aj na ňom je vidno, že nevie presne, čo mi má povedať. "Hej, vedia. Vtedy, keď sa dostalo do novín to všetko z Miami... vtedy to musel vyklopiť." Takže nebyť toho článku, možno by sa o mne nedozvedeli. "Ale asi to bol šok, keď ťa tu len tak zbadali. Abrahama teraz čaká veľa otázok." A zase som ho dostala do problémov. Bože, ja si asi hodím facku alebo čo. "Prečo ste sa pohádali?" Viem, že je to náhla zmena témy, ale zaujíma ma to viac. "Lebo Abe žiarli. Myslel si, že spolu niečo máme, síce neviem, prečo ho to trápi. Každopádne ísť po kamarátovej bývalej je trochu moc." Namiesto odpovede som sa na neho pozrela pohľadom, ktorým som sa ho pýtala, či to myslí vážne. "Áno, áno, ja viem. Ale vôbec to neľutujem a doteraz na to príjemne spomínam, takže čo." Uškrnul sa, čo som na ňom už dlho nevidela, a ja sama som sa nad tým pousmiala. "Ale ako to všetko berie teraz on?" Mätie ma, ako sa v mojom vnútri bijú dva pocity - pocit viny a pocit paniky. Neviem, ktorý z nich vyhráva. "On je v podstate stále ten istý Abe, len je teraz trochu zaneprázdnený. No nechce si priznať, že mu na tebe stále záleží." Jeho slová ma trochu upokojili. Ale pohltil ma pocit paniky, pretože moja myseľ si hneď z toho domyslela, že my dvaja už nemáme k sebe cestu. Záleží mu na mne, ale neľúbi ma. Strácam sa. "J-ja už neviem, čo mám robiť. Nedokážem žiť s tým pocitom, že som mu takto ublížila." Mám po krk toho, že vždy, keď sa dostanem do takejto zúfalej situácie, sa rozplačem. Ale pred Leónom sa nemusím báť plakať. "Strašne rada by som mu to všetko vysvetlila, ale on ma nepočúva. Nechce ma ani vidieť." V pozadí za dverami som počula, že niekto niekoho hľadá. Ale je mi jedno, o koho ide. Všetci vedia, že my dvaja sme teraz spolu, takže by kričali asi naše mená, alebo čo. "Nie, Anette, neplač." Je smiešne, že sa v Leónovom objatí ocitám častejšie, než v Abrahamovom. "On sa síce tvári, že ho nezaujímaš, ale ver mi, že ani on by nezvládal, keby ťa videl plakať. Tak isto ako ja." Zrazu mi došlo, že všetci sa trápia kvôli mne. León sa kvôli mne háda s Abem a Abe je kvôli mne na dne a Martin tiež. Vôbec by som sa teraz nečudovala, keby kvôli mojim chybám mal depresie niekto ďalší. Vlastne som ešte rozbila vzťah medzi Abrahamom a Lindou. "Všetkým len ubližujem." Záchvat hysterického plaču som nemala už dávno. Ale teraz to na mňa všetko doľahlo. "Neubližuješ." Pohladil ma po vlasoch a položil si bradu na moje temeno hlavy. "Tak prečo sa každý cíti zle kvôli mne? Prečo má každý problémy?" Keby som mohla, kopla by som do niečoho. Víri sa vo mne hnev samej na seba. "Lebo ťa máme radi. A chceme, aby si sa mala dobre. Preto." Istým spôsobom má pravdu. Čím sa dostávame k faktu, že som ešte aj sebecká, no skvelé. "Počkaj, možno bude tu." Za dverami sa zase ozvali hlasy a v tom sa otvorili dvere. Ten, čo nemal nič z tohto vidieť, videl všetko. Ale nemala som v pláne rozpútavať ďalšiu vojnu. "Ja.. už pôjdem." Odtrhla som sa od Leóna a prešla okolo Abrahama. Zbabelo som ušla. Ale čo som mala robiť?
