Dangerous World

9. Medovníčky

Anette

Nakoniec som Jamieho pozvanie von prijala. Šli sme sa prejsť okolo obeda a mňa rovno napadlo, prečo ho nezobrať aj k nám, veď ho celá rodina pozná a zbožňuje. Teda viem, že keď sme boli mladší, neváhali ma s ním pustiť aj na koniec sveta. A skôr, než som sa s ním stihla zatvoriť v mojej izbe, si ho privlastnili starí rodičia i moji rodičia. Zaspomínali, porozprávali sa, zistili o ňom veľa informácií, pretože ako som ja zistila, od môjho odchodu sa videli len párkrát veľa  toho nenarozprávali. A hádajte čo?  Ako to už v tých rodinách býva, starká sa ma pýtala, kedy bude svadba. A to spolu nič nemáme. Ah,  mohla som to čakať. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. "Babi, ale Jamie má priateľku." Povzdychla som si, no Jamie na mňa pozrel takým štýlom, či mi nehrabe. "Nemám." Naklonil sa ku mne a pošepkal mi do ucha, no ja som sa len neprirodzene usmiala a tie sa naklonila k nemu, ale tak, aby to nikto nevidel. "Teraz máš." Zamumlala som a vrátila sa do prirodzenej polohy. "Ale veď to nevadí." Hodila rukou a mne konečne došlo, že starká je zrelá na psychiatriu. "Dobre, ale teraz si ho beriem ja, vy ste s ním dlhšie." Sladko som sa na nich usmiala a poťahala ho za predlaktie. Nasmerovala som si to smerom do podkrovia, kde som mala izbu. Ihneď, ako sme obaja vstúpili na plochu obývanú len mnou, som zabuchla za nami dvere a pricapila sa na ne. "Konečne kľud a ticho." Vydýchla som si a nachvíľu zatvorila oči. "Mal som síce a mám tvoju starkú veľmi rád, ale toto bolo trochu cez.." Prižmúril oči, no nevyzeral, že by bol naštvaný. Usmieval sa. A za to som bola rada, lebo keby sa urazil, tak by som to neprežila. Každý chalan, s ktorým som sa kedy bavila, sa urazil pre nejaký dôvod.  A ja som doteraz na niektoré z nich neprišla. "Dobre, prečo sme tu?" Poobzeral sa naokolo. "Máš to tu trochu iné, ako naposledy." - "Áno, je tu upratané." Okrem toho sa tu toho veľa nezmenilo. Až na to, že všetko je vyložené drevom. A zmenil sa tu nábytok. A aj okná sa menili. Dobre, je to tu zmenené. "Chcela som ti ukázať niečo, čo som našla v skrini." Podišla som k šatníku a vytiahla odtiaľ rolku papiera neznámeho formátu, ale bol dosť veľký. Rozložila som ho na zemi. "Pamätáš si to?" Jemie sa prizrel bližšie a tváril sa zamyslene. "To sme kedy kreslili?" Zaostril na nezmyselné čiary načarbané technickými perami, ktoré sme šlohli jeho dedkovi. Spolu to vytváralo obraz nejakej budovy. "Asi keď sme mali jedenásť. Vtedy si mi dal prvú pusu na líčko, pamätáš sa? Preto sú tu tie srdiečka." Zasmiala som sa a ukázala špičkou na srdiečka v oknách a všade na papieri, nakreslené červenou voskovkou. "Ánó, spomínam si na niečo. Ale nie veľmi. To je kreslené tušovými perami?" Pokľakol si k papieru a prešiel po ňom prstami. "Chýbajú mi tie časy, keď som si len tak kreslil. Teraz musím byť zodpovednejší." Pousmial sa a pozrel na mňa. "A ty tiež. Čo vlastne robíš? Interiér? Vždy si krásne kreslila, musela si to využiť." Posadila som sa na posteľ a zacvakla si ruky medzi stehnami. "vyštudovala som architektúru a pozemné stavby, mám kurz interiérovej tvorby a pracujem ako stavebná inžinierka a zákazky, ktoré sa týkajú väčších projektov a treba spraviť čo najdetailnejšie plány, pripadajú mne. Takže v podstate využívam to, čo odo mňa všetci čakali." - "Ale to je úžasné, nie? Vždy si to chcela." Posadil sa vedľa mňa a pohladil ma po ramene. Prešli po mne zimomriavky. "Áno, chcela, ale..." - "Ale láka ťa tancovanie." Skočil mi do reči. "Ako to vieš?" Vzhliadla som k nemu, keď som zacítila na matraci, že sa prudko postavil. "Lebo ťa poznám odmalička, Anette. Od plienok. Ty sa nepamätáš, keď si snívala o tom, že raz budeš slávnou tanečnicou, budeš cestovať po svete a užívať si život? Potom ťa začalo lákať stavebníctvo. Priznaj sa, že to doteraz v tebe drieme. Najradšej by si teraz vyskočila na rovné nohy a odtancovala niekoľko pesničiek za sebou." Odkiaľ to ten chlap všetko vie? "Anette? Môžem?" Zaklopkala mi na dvere Kate, čím prerušila Jamieho myšlienkové pochody a moje nutkanie dať Jamiemu facku, lebo dobre vedel, čo sa mi stalo a prečo si tanec odopieram. "Áno?" Zakričala som jej naspäť. "Ja len že, či nejdeš so mnou piecť, keď si sa na to tak tešila." Blik! Pečenie! "Jasné. Jamie, ideš?" Urobila som na neho také oči, aké nikto ešte nevidel. Ten len prikývol, no stále po mne zazeral, lebo nedokončil svoju motivačnú reč. A priznám sa, že som za to rada. Mám po krk toho, ako mi všetci vravia, čo mám robiť.