Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Pozor, pozor! Na konci kapitoly máme konečne ČNČĎ, sooo... Kuknite to, možno bude zaujímavé. 😁
Anette
Vypla som sporák, na ktorom sa varila horúca čokoláda a kontrolovane mu zobrala z rúk tubu so šľahačkou. "Ja som to urobila omylom!" Naozaj, neplánovala som mu nastriekať tú šľahačku do tváre. Človek si to chce však odčiniť a zrazu toto. "Veď aj ja." Iróniu v jeho hlase by bolo cítiť aj na kilometre. Nahmatala som papierové utierky a dala si dolu tú lepkavú zmes. "To ti len tak neprejde." Pohrozila som sa mu, no obaja sme vyzerali skôr naštvane, než pobavene. Ja naštvaná nie som. Ale on asi je. Ako si to teraz vyžehlím? Ale aj on by si o teraz mal žehliť, no nie? "Ale prejde a ty to dobre vieš." Vyplazil mi jazyk, ktorý by som mu najradšej odrezala. "Či máš pre mňa prichystaný nejaký trest? Mám sa báť?" Za tento tón mu večer strelím peknú facku, až bude mať na tvári otlačené moje krásne prsty. "Vieš, čo je tvoje jediné šťastie?" Zamračila som sa na neho a priblížila sa naspäť k nemu. Mám pocit, že keď som teraz takto zatvárila, vrásky sa mi prilepia k sebe a ja takto zostanem až pokiaľ si to nezmyjem. "Čo?" Prezrel si ma, aby zistil, čo chystám, ale asi na nič neprišiel. Ja som však svoju kartu mala za chrbtom. "Toto." Prešla som za neho a asi to vyzerá tak, že sa chystám na nejaký odvážny akt, no keď som mala istotu, že sa neotočí ku mne, nastriekala som mu šľahačku za tričko a kým sa stihol spamätať a zobrať mi ju, mal ju už aj na hrudi. Som tak šikovná. Začala som sa smiať, ustúpila som, aby ma netrafil on a začala sa vojna. "Ty malá mrcha." Vôbec netrvalo dlho a ocitla som sa v rohu miestnosti. "Teraz buď frajerka." Smial sa mi do tváre ako malé dieťa, ktoré práve vyhralo boj o hračky. Uväznil ma tam, no čo bolo najhoršie, nikde som nevidela možnosť, ako sa odtiaľ vyvliecť. "Povedal som ti..." začal mi šepkať do ucha a popri tom mal stále predo mnou vystretú ruku a opieral sa ňou o stenu, aby som neušla, "aby si to odložila." Z jeho hlasu by som práve odpadla. Nežný, ale zároveň prísny. "Začneš už konečne počúvať?" Pobozkaj ma, prosím. Nie, počkať, nerob to. Vôbec neviem, prečo ma tieto veci tak vzrušujú, ale moje iracionálne Ja by si mohlo dať pohov. "Čo ak nie?" Otočila som sa mu tvárou a pozrela sa mu do očí. Možno som ho svojou otázkou zaskočila. "V tom prípade ľutujem toho, kto s tebou bude." Sladko sa na mňa usmial, odišiel odo mňa a vrátil sa k svojej práci. Už sa nebude snažiť. Už to so mnou vzdal. Práve to povedal. Kto s tebou bude...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Anette, Anette, si na rade." Padla na mňa ručička. Viete, čo je tá hracia vrtuľka na hre Twister? Oni na políčka napísali mená a kto padne, ten spieva. Ja som sa tomu doteraz úspešne vyhýbala, ale asi moje šťastie už pominulo. "Však už tu všetky odzneli." Nejako sa snažím z toho vyvliecť, lebo nemám náladu na spev. Len na počúvaní piesní. Vtedy mi do toho prišiel Abraham a doniesol všetkým také tie papierové kelímky s horúcou čokoládou. Každý mal na vrchu pekný kopček šľahačky posypaný kakaom, ale ja som taký nedostala. "Ty si nezaslúžiš." Žmurkol na mňa a podal mi pohárik s čokoládou, ale namiesto šľahačky som mala penové cukríky. Ďakujem. "Čo tak zaspievať niečo po slovensky?" Nadvihol obočie a sadol si pri Leóna, takmer presne oproti mne. "Áno, nikdy sme ťa ani nepočuli rozprávať po slovensky. Poď na to!" Ani neviem, kto to povedal, lebo veľa ľudí ma vtedy začalo presviedčať. V tom momente môj mozog začal prehrabávať playlist slovenských piesní. Kokso, ja nepočúvam slovenské. Čo teraz? "Dobre, tak slovenskú. Podaj mi to, prosím." Kývla som spolusediacemu, ktorý práve držal v rukách gitaru. Trochu som nervózna, pretože zrovna na tomto nástroji neviem veľmi dobre hrať. Istejšia sa cítim pri klavíri. A taktiež som do gitarovej podoby musela pretvoriť skladbu od Zuzky Smatanovej, Horou. Je to jediná pesnička, ktorej text ako-tak viem. Takže som neisto začala a neisto som aj skončila. Počas spievania som sa to snažila nejako precítiť, nech majú zo slovenskej pesničky zážitok. Pozerala som sa pri tom na neho. Neviem prečo, ale dávalo mi to akúsi istotu, akoby mi rozumel. Aj keď viem, že nie. A keďže nikto z nich mi nerozumel, chcela som, nech to vyznie pekne ako celok, nie len ako text. A myslím, že sa mi to podarilo, pretože mi aj trošku zatlieskali a padli aj pochvaly. Podľa mňa to bolo len preto, lebo takú pesničku ešte nepočuli, a španielske sú aj tak krajšie. Stále som však ako zhypnotizovaná pozerala na neho, no on mi len perami naznačil slovíčko "bravo". Potešilo ma to. Niekto ma pohladil po vlasoch a tým mi potiahol hlavu do strany. "Od čoho máš také zauzlené vlasy, preboha?" Spýtala sa ma Rosy a vyzerala dosť zhrozene. "Hádam si sa len neváľala v šľahačke." Poznamenal Abraham a vygúlil oči. Tak som sa na tom len zasmiala a povedala jej, že to nič nie je a po zmytí sa to hádam dá do poriadku.
