Dangerous World

88. Nepotvrdené

Anette

Prebudila som sa na nemocničnom lôžku. Bola som napojená na pár prístrojov, konkrétne na infúziu a monitor srdca. "No dobré ránko, princezná." Privítal ma Martin s neutrálnym výrazom v tvári. V očiach som mu i tak videla znepokojenie.
- "Ráno? To som nevnímala tak dlho?" Posadila som sa, zatočila sa mi hlava a prístroj sa rozpípal. Okamžite pribehla sestra. 
- "Ah, už ste sa prebrali," pozrela na Martina a potom opäť prešla zrakom na mňa. "Prídem o chvíľu, porozprávajte sa zatiaľ." Usmiala sa a zmizla za dverami. 
- "Ani nie, ležíš tu asi len hodinu. Lekárom som vysvetlil okolnosti, hneď by mal prísť primár, aby sa s tebou porozprával." Odpovedal mi ochotne Martin. 
- "Kde mám telefón?" Poobzerala som sa neokolo, zbadala som ho položený na stolíku. Vlastne ma ani nezaujímal. "Nepovedali ti, ako dlho tu budem?" 
- "Zrejme len na noc na pozorovanie. Nepovedali mi." Pokrčil ramenami a v tej chvíli vošiel vysoký tmavý chlap v bielom plášti. 
- "Dobrý deň, slečna Lohanová. Som váš ošetrujúci lekár dr. Milan Bakoš." Diplomaticky sa postavil pred moje lôžko a pozrel do papierov. "Vzhľadom k tomu, že ste včera pricestovali zo zahraničia, ako nám váš kolega oznámil, sme vám odobrali vzorky a sú poslané do laboratória, no uisťujem vás, že nepôjde o nič vážne.  Pravdepodobne to bude len preťaženie organizmu." Super, povedal mi hneď diagnózu, na ktorú sa tu nemusím liečiť, takže môžem ísť domov?
- "Dobre, ďakujeme." Odpovedal mi Martin za mňa. 
Lekár sa usmial a odišiel s tým, že o chvíľu príde a porozprávame sa. 

Rozhovor nebol taký strašný, ako som čakala. Páčilo sa mi, ako Martina vypoklonkoval z miestnosti, za čo som ho aj patrične pochválila. Bol prekvapený, že to nie je môj priateľ, tak som ho oboznámila s tým, že sme kedysi spolu chodili, ale ja som veľmi rýchlo zistila, že to ten pravý nie je. To je však jedno. Po dlhom výsluchu prišiel na to, že som sa priotrávila nejakým morským plodom, alebo som si privodila žalúdočnú nervozitu, čo nemá spoločné nič so zahraničím, ale s Abem, alebo je to z miestnej vody, alebo som tehotná. Na dve možnosti som mu odpovedala, že nie sú možné - som neschopná v sebe udržať plod a ťažkosti mám od včera, čiže keby to je z vody, stane sa mi to už skôr. 
"Nič nie je vylúčené, každopádne, výsledky budú až zajtra. Necháme vás tu na noc, a ak bude všetko v poriadku, dostanete len nejaké lieky na žalúdok a môžete ísť domov." Táto veta ma potešila a ihneď som ju napísala Martinovi, ako môjmu nadriadenému. Neviem, či mám dať aj Abemu, že som tu, nechcem ho zbytočne stresovať. Ale myslím, že ak to nebude nič vážne, nebude treba, aby o tom vedel. 

To som sa v tej nemocnici tak nudila aj keď som tu bola naposledy? Preboha, netuším, čo tu mám robiť, počítam puklinky na plafóne už štvrtýkrát, čoskoro budem počítať, koľkokrát mi pípne prístroj. Nakoniec som napísala Abemu, i keď som mala pocit, že nebude mať čas odpísať. Samozrejme, neodpísal. A tak som od nudy zaspala. 

Ráno ma zobudila sestra, že ideme riešiť výsledky. "No, slečna, ako sme odhadovali, je to len vírus z miestneho jedla, nič vážne, čoho by sa trebalo báť." Lekár sa charizmaticky točil na stoličke a čumel do papierov. "Predpíšem vám lieky na liečenie malých vírusov v tele, budete ich užívať každých dvanásť hodín. O desať dní vás poprosím na kontrolu." Usmial sa na mňa a podal mi lístok. 
Okej, to by šlo celkom rýchlo. Nakoniec som úplne zdravá. Postavila som sa do lekárne za staršiu pani a čakala, kým sa dostanem na rad. Na displeji sa mi objavila ikonka so správou od Abeho: "Ahoj, láska, prepáč, nedalo sa mi skôr odpísať. Včera som sa vrátil do školy, je to tu hore nohami, potrebujem riešiť nejaké veci. Ozvem sa keď bude po všetkom. Pa, ľúbim ťa." Takže fajn, nebudem ho viac otravovať. 
Po vydaní lieku som zabehla hneď do práce, kde som oznámila Martinovi, že od zajtra nastúpim a po zvyšok dňa si beriem voľno. Stále mi je zle, budem to musieť ešte vyležať. "Tu mi to ešte podpíš, je to potvrdenie o tom, že ti ten kurz hradí firma." Martin ukázal na spodok papiera, ktorý som podpísala a pádila domov. 

Spokojne som si ľahla do postele, pustila na notebooku film, Maya mi ľahla na brucho a takto sme si peknú dobu pobudli. Potom som začula cinkanie kľúčov v zámke, no musím sa priznať, že som sa zľakla, kto chce čo odo mňa, pretože Erik už vie, že som doma a nikto iný kľúče od môjho bytu nemá. "Haló, Anette?" Mama?! 
- "V izbe som." Zakričala som jej naspäť a o chvíľu sa vo dverách zjavila mamina postava. "Čo tu robíš?" Spýtala som sa jej, keď mi dávala pusu na čelo. 
- "Teda, nevidíme sa mesiac a ty sa ma namiesto privítania opýtaš, čo tu robím?" Posadila sa na kraj postele a ja som sa tiež pokúsila posadiť, i keď som mala bolesti všade po tele. 
- "Ja-a som strašne rada, že ťa vidím, ale o akomto čase bývam ešte v práci. Ako si vedela, že budem doma?" 
- "Abe mi volal, že už ste dorazili, tak som ťa šla pozrieť. Absolútne mi nenapadlo, že by si mohla byť v práci. Ale aj tak, aspoň by som ti tu upratala, máš tu nehorázny bordel." Poobzerala sa naokolo a zalomila rukami. Mamíííííí. 
- "Nechaj ma, nemala som čas tu upratať. Ešte k tomu mi je aj zle. Počkaj..." v strede vety som sa zarazila, "odkiaľ ty vieš, že bol Abe so mnou?" Podozrievavo som na ňu prižmúrila oči. 
- "Od Karolíny." Pokrčila plecami a začala zo zeme dvíhať rozhádzané oblečenie. "A od čoho ti je zle? Abe sa pochlapil?" Pri tej poznámke som sa musela zasmiať, no veľmi rýchlo som sa spamätala. Karolína? Abraham a Karolína? 
- "A tí dvaja spolu komunikujú?" vypleštila som oči a Maya tiež prekvapene nadvihla hlavu. 
- "Ja neviem, zlatíčko, asi áno. Skús sa jej opýtať." Pozbierané veci odniesla do kúpeľne a rovno ich hodila do práčky. 
- "Mami, nechaj to tak, ja si poupratujem neskôr. Máš toho doma málo?" Zahriakla som ju, no nepočúvala ma. Nakoniec mi potom povie, že mi musela upratať. 
- "Nemám, ale nemôžem sa na to pozerať. A ty budeš mať aspoň pokoj. Pekne oddychuj, keď ti je zle. A čo teda?" Pozrela sa na mňa a presne som vedela, na čo myslí. 
- "Nie, mami, dobre vieš, ako to je. Vnúčatka sa dočkáš až od Chrisa, alebo keď si ja adoptujem." Odurdene som odpovedala. 
- "Dobre vieš, že to nie ej stopercentné a že sa môže niečo prihodiť." Upozornila ma varovným prstom. 
- "No, ale sa neprihodilo." Skoro som jej vyplazila jazyk, ale to by si nezaslúžila. Viem, že by veľmi chcela vnúčatko, o to viac ma mrzí, že jej ho nedokážem dať. Možno aj preto ma strhajú úzkosti, že som Abemu dala ďalšiu šancu a popri tom som ho neoboznámila s okolnosťami. 
- "Dobre, dobre, nehnevaj sa na mňa. Vieš, že som tu pre teba vždy. Nemala by si sa rozčuľovať, keď ti je nevoľno. Abemu si o tom už povedala?" 
Musela som si ľahnúť, pretože sa mi zatočila hlava a ozvala sa slabosť. "Nie a nie, o ničom nevie." 
Mama sa zastavila v pohybe a pozrela na mňa. "Ty si mu stále nepovedala ani o takej zásadnej veci?"  
- "Nie, nepovedala." Hodila som na ňu výraz, že nech to nerieši. Absolútne nemám chuť sa o tom s ňou baviť, vlastne s nikým. Stačí mi, že som sa musela s lekárom. 
- "Dobre, už nič nepoviem." Stiahla sa a nechala ma zaspať. Čo sa to len so mnou deje...

Mamina mi zatiaľ, čo som spala, upratala celý byt, ešte mi aj navarila vývar. Bože, ako veľmi ju ja ľúbim. Keď som sa zobudila, už tu nebola, samozrejme, však som spala až do večera. A ako tak pozerám, zrejme o chvíľu znovu zaspím. Vybavila som si ešte nejaké e-maily, vypracovala prezentáciu na koniec týždňa a naspäť zaľahla k filmu. Prečo život nemôže byť tak jednoduchý ako v päťdesiatich odtieňoch? Toľko problémov a zároveň také jednoduché riešenia. No hej, ale ja nemám päť miliónov na účte, ktoré by som mohla odovzdať ako výkupné za moju švagrinú. Aké kraviny zase riešim. 

Hello guys. V poslednej kapitolke ste ma zaspamovali prosbičkami, nech je Anette tehotná, tak som vám to nesplnila, lebo som zákerná sviňa, jak ma už vy dobre poznáte. :D Dnešná kapitolka v podstate o ničom, len som mala potrebu ju dopísať. Do konca karantény asi aj dokončíme tretiu sériu, takže už pomaly skladujte vreckovky, bude to veľké. Teda hlavne posledná čas, ktorú mám napísanú už asi dva roky. Mne sa zrušili maturity, čiže bohvie, kedy sa dostaneme do školy, asi si každý z nás teraz prechádza internetovými domácimi úlohami a hádajte čo? Áno, ja som sa na ne vykašľala a zajtra mám deadline, čiže idem makať. Majte sa krásne a dajte mi vedieť, ako sa vám kapitolka páčila.