Dangerous World

69. Čierny hodváb

Anette 

Zobudila som sa na miernu bolesť hlavy sprevádzanú žalúdočnými kŕčmi. Pohľad mi spadol na svadobnú kyticu položenú na stolíku vedľa mojej postele. Až teraz mi došlo, že ja som ju naozaj chytila. A čo som povedala Abrahamovi. Nebudem teraz hovoriť, že som klamala, ale mohla som si dať pozor na jazyk. Opitá hlava pravdu povie, ale triezva vie, prečo tú pravdu musí držať v tajnosti. Čudujem sa, že som Abemu rovno už vtedy nevyklopila dôvod, prečo toto všetko tak nasilu odkladám. Keby to poviem, asi sa pôjdem instantne zakopať.  No nič, pokúsila som sa teda pomaly zdvihnúť, na moje prekvapenie sa mi hlava zatočila len mierne, takže som sa bez väčšej ujmy na zdraví vymotala z postele. Automaticky som zaparkovala v kúpeľni, kde som vykonala potrebnú hygienu a hodila na seba ľahké tričko a tepláky, ktoré som našla zavesené pri sprchovacom kúte. Vlasy som si zamotala do strapatého drdlíka a v papučiach veľkosti mojej hlavy som vyšla z môjho apartmánu na chodbu. Nejaký pár sa tu zrejme háda, lebo sa tu ozýva strašný krik. "Držte huby, bolí ma z vás hlava." Zamrmlala som si popod nos a chytila sa za čelo. Trošku sa mi zamotala hlava. "Aj teba?" Ozvalo sa za mnou. Ten hlas mi nebol vôbec známy, no znel upokojujúco a mierne zdrogovane. Otočila som sa za ním a zbadala muža sediaceho na zemi, mal na sebe vyťahané biele tričko s trojštvrťovým rukávom a otrhané džínsy. Pripomenul mi jednu fotku Jonnyho  Deppa. "Ťažká noc?" Spýtal sa ma bez toho, aby som mu odpovedala na prvú otázku. "Svadba." Odpovedala som stručne, no neodvážila som sa spraviť krok k nemu, či od neho. "Tvoja?"  Unavene otočil ku mne hlavu, no nepozrel sa na mňa.  A odkedy si tykáme vôbec? "Nie." Pohla som sa smerom k nemu. "Ani sa nevydávaj. Je to strata času a peňazí." Je možné, že si všimol, že nemám obrúčku, aj keď sa na mňa ani nepozrel? "Ty si ženatý?" Posadila som sa vedľa neho a oprela sa o stenu. Čakala som, že bude smrdieť po alkohole, cigaretách, alebo tráve, ale voňal príjemne, sviežo. Nešlo mi to dokopy vzhľadom k tomu, ako bol oblečený. "Budem." Nasucho prehltol a civel do steny, akoby sa ani ženiť nechcel. "Nevyzeráš byť z toho nadšený." Skonštatovala som, ale myslím, že by si to všimol aj slepý. "To je to na mne tak vidno?" Opäť otočil hlavu ku mne a pozrel sa mi do očí. Má ich čisto modré, okolo dúhovky tmavomodrý krúžok, ktorý sa postupne ťahal až do svetlomodrej. V momente by som sa mu do tých očí zamilovala, keby som nemyslela na tmavohnedé plné lásky, ktorých majiteľom je Abe. Späť k téme. Na otázku som mu len prikývla hlavou, na čo si hlasno povzdychol. "Nuž, spravil som jej decko, musím za to pykať." Jeho slová ma pichli pri srdci. Až teraz si uvedomujem, ako sa cítia všetky ženy, ktoré dieťa chcú, ale nemôžu mať. Plne chápem ich bolesť, keď vidia, že niekto dieťa nechce. Mňa to zabolelo, ale odosobnila som sa od toho. Nepoznám okolnosti. "Ak sa netešíš na manželstvo, teš sa aspoň na otcovstvo. Dieťa je dar." Povedala som mu stručne. Ak bude treba, kľudne mu poviem, aký problém mám ja. "To nie je také ľahké. Na to malé zlosť nemám, ale na ňu áno. Chcel som si ešte užiť života, cítil som, že ona nie je tá pravá a zrazu..." Zrazu dve zvislé čiarky, svadba, koniec slobody. "Mala si už pocit, že nepatríš k istému človeku, ale potom príde druhý, u koho cítiš, že ej ten pravý? Chcem tým povedať, že taký človek je len jeden. Taký, ktorému môžeš povedať čokoľvek a vieš si s ním predstaviť budúcnosť, aj keď ho poznáš len chvíľu." Poznám. Veľmi dobre ho poznám. "Zažívam ten pocit každý deň." Zašepkala som polohlasne. "Tak prečo už nie si vydatá?" Jeho jednoduchosť mi vyrazila dych. Jednou jedinou otázkou mi dokázal nasadiť chrobáka do hlavy. Mám všetko čo potrebujem, všetko čo hľadám. Nie. Nemám zdravé bunky na dieťa. "Má to háčik." Pozrela som sa smerom k jeho dverám. Boli stále zatvorené, no mala som pocit, že nás niekto počuje. Možno je to príležitosť, ako mu o tom nepriamo povedať. "B... ja... tiež sme spolu čakali dieťa..." začala som, no nedopovedala som. "A prišla si oň." Dokončil vetu za mňa a prikývol si. "Predpokladám, že ten háčik má pokračovanie." Pozrel na mňa s vyzývavým pohľadom v tvári. "Ľúbim ho, ale deti mu už dať nemôžem... preto vzťah nechcem." Povedala som mu stručne, však čo sa s tým budem naťahovať. Vyzerá ako inteligentný chalan. Akurát v tej chvíli, ako som to dopovedala, sa na konci chodby ozvalo akési buchnutie. Abe a Pablo tam mali izby. "Zdá sa, že už budem musieť ísť." Povzdychla som si a začala sa zberať zo zeme. "Jasné, ja tiež. Inak, som Frans. Snáď sa ešte niekedy uvidíme." Otočila som sa k nemu a usmiala sa. "Anette. Tešilo ma." Inak pre info, bavili sme sa po anglicky. Je divné, že sa z rána toto stane. A ešte viac divné je to, že na každej dovolenke stretnem nejakého človeka, s ktorým sa takto porozprávam a potom ho stretnem o sto rokov v nejakej diere. No nič. Pokračovala som smerom k Abrahámovej izbe a modlila sa, nech nestojí za dverami, lebo neviem, ako by som reagovala. Bolo by jasné, že to počul. Aj keď ten pocit mám už teraz. Včera som si vypýtala od Pabla kľúče od Abeho izby, preto nebol veľký problém dostať sa do jeho apartmánu. Otvorila som dvere pomaly a potichu, ani neviem prečo, ale keď som vošla, všade bolo ticho. Abe za dverami nebol. Vydýchla som si, pretože to znamenalo, že nemohol nič z mojich slov počuť. Teraz neviem, čomu by som bola radšej. Vošla som do jeho spálne. Bol sám, čo bolo hlavné, spokojne spal a do izby mu prúdili cez žalúzie slnečné lúče. Budiť ho nebudem, no pravdepodobne si tu posedím až kým sa nezobudí. Zatiaľ som si sadla do kresla vedľa jeho postele a hrabala sa v telefóne.