Dangerous World

73. Nevybavené kšefty

Anette

Dnes som po niekoľkých týždňoch konečne zašla na jógu popreťahovať svaly a prečistiť myseľ. Hoci sa cítim oddýchnuto a vlastne skvelo, vždy, keď si spomeniem na Abrahama, moje srdce ide vyskočiť z hrude. Nemôžem uveriť tomu, že už je to sú dva týždne, čo sme sa dali znovu dokopy. Áno, dva týždne. Ten čas prešiel strašne rýchlo, pretože som mala veľa práce s projektami a samozrejme aj s tým Abrahamovym. Stáli ma veľa času konzultácie ohľadom zdravotechniky, ale nakoniec som si vybojovala všetko, čo som do návrhu dala. Nuž, na jóge sme toho veľa prekonzultovali ohľadom Bora Bora. Zaplatila som si rezerváciu a ďalšie výdavky, takže to už mám z krku a teraz môžem spokojne čakať, kedy odídem. A možno sa tam stretnem aj s ním. Od radosti sa neviem už dočkať. Mojou prioritou však teraz sú výkresy, pretože cez moje desaťdňové voľno sa mi toho nakopilo a ešte stále som sklz nedobehla. S Martinom som sa pohádala, že som tam bola dlho a že mi už určite nedá také dlhé voľno, hlavne ak sa bude jednať o miliónový projekt, ako ho sám nazval. Žiarli na Abraháma, to je jasné a každý z nás to na ňom vidí. Avšak ja si jasne pamätám, ako sme sa dohodli, že my dvaja spolu končíme. Alebo som to skončila ja? Každopádne, ukončili sme to a obaja sme s tým súhlasili, preto nevidím dôvod, aby sa na mňa hneval. Nuž, hodina jógy mi začínala ráno, preto si myslím, že dnes už budem viac pokojná a na nikoho nenavrieskam, teda na Martina nenavrieskam. 

Po jóge som hodila rýchlu sprchu, obliekla som si čierne šaty s límcom a rukávmi, ktoré vyzerali ako z košele. To je trochu divný opis, ale všetci chápeme, o čo ide. Samozrejme, pekne som sa nalíčila a učesala, moja nálada sa zdvihla ešte viac, takže na dnešný deň som stopercentne pripravená. Myslela som, že to bude strata času, ale keď sa človek páči sám sebe, je odhodlaný vykročiť do dňa. Vážne to funguje. Do práce som teda prišla viac než spokojná. "Ahoj, Anette, dnes ti to pristane." Ha, a už hneď chytám pochvaly od recepčnej. "Ďakujem, tebe tiež. Aká atmosféra tu dnes vládne?" Spýtala som sa jej zatiaľ, ako som sa zapisovala. "Martin má opäť svoje dni." Povzdychla si a pretočila očami. "Čo sa stalo?" Odložila som pero a vnútorne som cítila, ako moje podvedomie začalo panikáriť. "To neviem, ale prišiel sem a začal tu nervózne behať, že niečo stratil." Podoprela si hlavu. Obe sme vedeli, že dnešok bude ešte veselý. "Kde je!? Už tu mala byť!" Vybehol z kanclu a s týmito slovami som začala mať divné tušenie, že hľadá mňa. "TY!" Ukázal na mňa prstom, keď ma zbadal pri recepcii. Ihneď som začala loviť v mysli, či nemám niečo, čo by malo patriť jemu. Ale nestihla som, prišiel za mnou rýchlosťou svetla a div, že stihol dobrzdiť, inak by narazil do mňa. "Kde mám všetky zmluvy?" Skoro na mňa vrieskal. Respektíve, vrieskal na mňa, ale nie tak nahlas. "Ja neviem, tam kde si si ich dal." Chápem jeho vytočenie, pretože keď nemáte zmluvu, nemáte nič a vás zákazník vám teoreticky nemusí zaplatiť za projekt. "Ty si ich včera mala všetky, skenovala si ich!" Okolo nás sa začal tvoriť hlúčik zamestnancov. Všetci sa na mňa pozerali, akoby som im zjedla večeru a ešte si pýtala ďalšiu. "Ale ja som ti ich položila na stôl, tak ako všetky dokumenty, ktoré som ti kedy skenovala." Povedala som mu ešte kľudným hlasom, nenechám sa vytočiť takou stupiditou. "Tak prečo tam nie sú!?" Zavrčal mi do tváre, tak som sa zaťala a šla do jeho kancelárie, on hneď za mnou. Keď som tam prišla, zovrela som kabelku pevnejšie v rukách. Tie zmluvy boli na stole a boli v nepoškodenom obale. "Čo odo mňa potrebuješ?" Spýtala som sa ho hneď, ako zatvoril za sebou dvere. "Tie zmluvy predsa." Odpovedal mi kľudným hlasom, priam by som povedala, že zvodným. Pohľadom som prešla na kôpku papierov, ktorú mal položenú na stole. "Nie si až taká hlúpa, to sa musí nechať." Zamkol. Asi mám dôvod báť sa. 

Abraham

Som v takmer polovici môjho turné. Bože, ten čas ale letí. Ale o to viac sa teším, pretože rýchlejšie odpočítavam dni, kedy sa stretnem s Anette. Avšak robí mi starosti jedna vec - nedvíha mi. Chcel som ju prekvapiť ranným telefonátom, no aj po niekoľkých pokusoch opätovného volania som sa nedočkal spätnej väzby. Ani správy, že nemá čas telefonovať. Snažím sa to nejako neriešiť, pretože však možno nemá pri sebe telefón, alebo ho možno len nepočuje, keď pracuje. Viem, že ona pri práci počúva piesne, takže... možností je veľa, no aj tak mám strach, že sa niečo deje. Človek nikdy nevie, okrem toho mi Anette zdvihla ešte aj vtedy, keď jej telefón spadol do vane, takže toto bude asi nejaká mimoriadna situácia. Mal by som to prestať riešiť, lebo mi z toho potom hrabne. "Abe, Abe, potrebujem od teba pomoc." Dobehol za mnou León a vyzeral dosť zadýchane. Čo mi k nemu nesedí, pretože ako moja prvá ruka vo vystúpeniach má perfektnú kondičku. "No? Čo potrebuješ?" Zasunul som si mobil do vrecka a myšlienky na Anette vypustil. "Prečo si taký zadýchaný?" Spýtal som sa ho zatiaľ čo on sa chystal vypľuť dušu. "Šiel som po schodoch."  Podoprel sa o kolená a ďalej vydýchaval. Toto bude určite nejaká blbosť. "Požičaj mi tisícku." Povedal mi, akoby som mu mal požičať jedno euro. "A to načo?" Vypleštil som na neho oči a vytiahol peňaženku. "Nepýtaj sa ma." Pokrútil hlavou a čakal, kým mu ich dám. V jeho hlase som počul prosbu, nie príkaz. "Človeče, ale ja toľko so sebou nemám v hotovosti. Počkaj, idem vybrať." Prezrel som si peňaženku a fakt som tam mal minimum peňazí. "Nie, nechoď dole." Zastavil ma v chôdzi. Prosím? "Prečo nie? Tak ti pošlem na účet?" Nemal by som sa asi chovať podozrievavo. Tisícka zase nie je tak veľa, aby som to riešil, ale mám pocit, že môj kamarát sa dostal do problémov. No nemám sa ho pýtať. "Ja ti vyberiem." Zobral mi z ruky peňaženku, no nebežal späť. "Súhlasíš?" Vyvalil na mňa oči a očividne čakal, že zareagujem inak. "Dôverujem ti." Pokrčil som ramenami. Áno, nadmieru si uvedomujem, že som mu práve prenechal čarovný batôžtek menom peňaženka, so všetkými mojimi dokladmi aj kreditkami. "Prečo nemám chodiť dolu?" Ešte stále stojí pri mne. "Skrátka tam nechoď." Chová sa až príliš podozrivo, no nemám zlý pocit. León je ako môj brat, nikdy by ma neokradol. Okrem toho, my dvaja už si nie sme nič dlžní. "Chováš sa divne." Poznamenal som, zatiaľ čo on sa mi hrabal v peňaženke. Nie, ešte stále sa necítim ohrozený. "Hh, bez teba by som to nevedel. Ver mi, mám čo robiť, aby som ti nevykecal všetko. Na, toto si nechaj, budeš to potrebovať." Vytiahol odtiaľ môj vodičský a občiansky. Okej, už sa začínam cítiť trochu divne. "Ale mohol by si mi povedať, načo ti je mojich tisíc eur." Na to už mi nepovedal, len sa falošne na mňa usmial a odišiel. Mám sa na tom zasmiať, alebo by som mal zavolať polišov? 

Leóna som rýchlo vypustil z hlavy, aj keď mi stále nevrátil moju peňaženku. Už prešli tri hodiny odvtedy, čo si ju vzal, ale mňa teraz čaká koncert, preto si nemôžem dovoliť zapodievať sa zbytočnými vecami. Jediné, čo mi robí starosti je to, že León so mnou vystupuje, ale nie je tu. "Nevideli ste toho zmrda?" Spýtal som sa ľudí v zákulisí. "Koho?" Spýtala sa ma Catalina. Inak, tá je tu so mnou tiež, urobila si voľno od dovolenkovania. "Leóna." Čakal som, že keď poviem pomenovanie zmrd, hneď každý bude vedieť. "A to je kto?" Naklonila hlavu do jednej strany a mne sa zastavil mozog. Som v nejakom paralelnom vesmíre? Čo sa tu, dopekla, deje? Nič som nepovedal, len som s výrazom debila odišiel. Teraz už začínam mať podozrenie, že sa niečo deje. Všetci sa totiž tvária, že buď Leóna nepoznajú, alebo ho nevideli. A to je nadmieru podozrivé, či nie? Snažím sa zachovať chladnú hlavu, ale ak ten chuj naozaj zmizol so všetkými mojimi kreditkami, tak ho zabijem. "Kľud, všetko dobre dopadne. León dnes nepríde." Prišiel za mnou Diego. Anabelle je mimochodom už doma, oddychuje. Býva jej často zle, preto aspoň na diaľku jej posielam dobrú energiu. "Ty vieš kde je?" Spýtal som sa ho bez toho, aby som sa mu pozrel do očí. Verím, že ma klamať nebude. Zostal ticho, preto som aspoň nastavil oči tak, aby so ho mal v zornom poli. Kýval hlavou, že vie. "A povieš mi kde?" Naozaj ma to vytočilo, nemusia predo mnou robiť takéto tajnosti. Akoby mi nemohli normálne povedať, kde je. Alebo aspoň keby si niečo vymysleli, nie tu predo mnou hrať divadielko. "Prepáč, to nemôžem." Odpovedal mi sklesnutým hlasom. 

Čaute kočky! :) Dnes len tak kratučko, lebo zajtra zrejme už zase nebudem mať čas dopísať kapitolku a neviem, kedy by som sa k nej znovu dostala. Na úvod - ospravedlňujem sa za dlhšiu neaktivitu, ale ako to už v živote býva, každý máme problémy. Ja neviem, či je tento rok pre mňa zakliaty, alebo čo má  moja karma za problém, ale problémy sa mi hromadia jeden nad druhý. Respektíve psychické problémy, aby sme sa rozumeli. Veľa z mojich čitateliek už vedia, o čo presne ide, teda som po ďalšom rozchode. Nie, chalanov som mala doteraz len troch, aj keď viem, že som ich tu omieľala toľko, že sa zdá, že som mala minimálne osemdesiatich. Ale naozaj ma to mrzí, lebo tento bol taký môj vypísaný Abe. Všetko spĺňal, všetko bolo dokonalé a zrazu koniec. No viete, zobralo ma to, aj keď sa často tvárim, že som bezcitná sviňa. Dlho som sa s tým vyrovnávala a počas toho som si prešla veľkými zmenami, poväčšine som hľadala podporu a útechu. Ale dosť o mne. 

Toto bola, myslím si, trochu nezvyčajná kapitolka. Otvárajú sa nám tu trošku iné dvierka, dvierka tajomstiev. Ani jeden z našich hrdinov nemá dokončený dej, samozrejme zámerne. V podstate sa tu nič neudialo, ale bola by som rada, keby ste mi napísali pár riadkov o tom, čo si tipujete v pokračovaní. A nejaký ten leukoplast na moje zlomené srdiečko o tom, ako ma veľmi ľúbite :D ale nie, budem rada, ak sa mi ozvete. Ľúbim vás, majte sa krásne. 

PS: jj, som lenivé prasco, je 1:30, nechce sa mi hľadať obrázky. Sorko. Aaaa tento týždeň držím všetkým, ktorí robia prijímačky, palčeky. Hlási sa aj niekto na moju školu? :)