Pokračovanie príbehu Dangerous Boy! Abraham si za dva posledné roky určil svoje priority a venuje sa svojej kariére úspešného reprezentanta španielskej hudobnej scény. Každý dobre vie, že si svoj život predstavoval úplne inak, no po smrti Anette mu...
Keď som ráno vstávala z postele, necítila som sa úplne vo svojej koži. Nie, že by mi tu bolo zle, pretože sa o ma starajú, akoby som bola vzácny hosť, ale dnes je ranný tréning a ja neviem, čo mám od neho očakávať. Respektíve od Abrahama neviem, čo čakať. Od včerajšieho obeda som vlastne nič nejedla, pretože som ešte večer po tréningu mala v pláne navštíviť môj obľúbený... stánok (?) alebo povedzme že 'miesto' s rýchlym občerstvením, ktorý som navštevovala pomerne často, ale keďže sa mi skrížili plány, nemala som chuť už ani na niečo malé k zahryznutiu. A tak som sa celá slabá doplazila do kuchyne, kde už An ako zodpovedná mamička pripravovala raňajky pre celú rodinku, vrátane mňa. Aj tak sa tu trochu cítim, akoby som im bola na príťaž, aj keď to ani trochu nedávajú najavo. "Ahoj, Anette. Zrovna rozmýšľam, čo s týmto. urobím z toho nejaké palacinky, alebo omeletu?" Na stole pred sebou mala v miske miešané vajíčka. "Neviem, asi radšej omeletu. Nemám náladu na nič sladké." Otrávene som sa posadila za stôl a naliala si do šálky kávu. Kávu? Ja nepijem kávu. Začala som na ten hrnček kukať jak primitív, predsa len neviem, čo teraz s tým. Na to sa Anabelle začala smiať. "Moja, ty už si asi mimo. Ukáž." Zobrala mi hrnček z ruky a podala mi nový, plný jahodového čajíku. Pohľadom som jej naznačila, že som jej nikdy v živote nebola vďačnejšia. "Vyzeráš byť vcelku zničená." Skonštatovala pri pohľade na mňa. "Ani nie, že by som bola zničená, ale áno, som zničená. Vieš, aké je ťažké tancovať, keď už vyše roka je z teba len lenivé hovädo?" Obe sme sa začali na tom smiať, aj keď ona asi nevie, čo to znamená. Ale je pravda, že ja sa cítim celá dolámaná a aj keď som včera venovala dosť času strečingu, mám pocit, že mi to k ničomu nepomohlo. "Myslíš, že by si sa niekedy vrátila k tancovaniu?" Spýtala sa ma po dlhej odmlke a znelo to ako seriózna otázka. "Asi nie." Pokrútila som hlavou a odpila si z čaju. "Je to škoda." Odpovedala mi smutne. Ja sama som sa už cez to nejako preniesla. "Občas chodím tancovať do tanečnej v Blave, tam si nejako vybijem energiu a stačí mi to na par týždňov. Tanec by mi len zbytočne pripomínal... No. Vieš." Pohľadom som jej naznačila, že buď bude chápať, alebo nie, ale ja jej nič viac nepoviem. "Stále to je medzi vami, hlavne keď tancujete. Len si to obaja nechcete priznať." Ja som si to priznala. Viem, že dokážeme spolu urobiť čokoľvek, ak sme k tomu donútení, alebo motivovaní. "Ja viem, ja si to kľudne priznám. No pochybujem, že on by to priznal." Nechcem ho nijako očierňovať, ale je zrejmé, že po tom, ako negatívne na mňa reagoval, by si určite nepriznal, že medzi ním a mnou niečo je. "Neprizná. Je na to až príliš tvrdohlavý." An len pokrútila hlavou a pozrela sa na hodinky. "No nič. O pol hodinu odchádzame na ranný tréning, neviem, či ti to niekto vravel." Niečo som počula, ale popravde mi to bolo jedno a tak som veľa pozornosti tomu nedávala. "Dnes už dúfam, že to dokončíme a už sa začnú tie nácviky na prvé vystúpenie." Pretočila očami a znela vcelku podráždene. "Ale kľud, veď je ešte veľa času." Postavila som sa aj s hrnčekom v ruke, prešla som okolo nej a neodpustila som si malý štuch do brucha, na čom sme sa obe zachichotali a ja som si odišla ešte oddýchnuť do izby. Na tie raňajky som zabudla. Ale nevadí.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
