Dangerous World

63. Prevtelená Pretty Woman

Anette

Čo sa stalo v aute, sme v aute aj nechali. Jediné, čo som chcela, bolo sa prezliecť a mať za sebou celé stretnutie. Nie, že by sa mi nechcelo, ale viac sa mi chcelo zabaliť do deky a pozrieť romantický film, lebo mám deficit ... romantiky (?). Nie priamo toho, však s Abem sme prežívali pekné chvíle v aute. Neviem vôbec, čo tým myslím. Stáva sa. S Abem sme teda šli do môjho bytu, v ktorom som hneď pocítila nostalgiu. Nebol to ten istý, v ktorom sme bývali s Lukášom cez dovolenku, ale bol podobný. Nedošlo mi ľúto toho, že už nie som s Lukášom, ale toho, že tu nemôžem byť s Abrahámom tak ako vtedy, ležať spolu v posteli a pokúšať sa o dieťa. Vtedy som mala ešte nádej. Teraz už ani to. "Anette, budeš taká dobrá a dovolíš mi ísť u teba do sprchyyy?" Objavil sa spoza môjho chrbta a zaspieval mi do ucha ako vtáčatko. "Prečo by nie? Utekaj." Ako som to povedala, tak už aj bol v sprche. Hm, žiadne pozvánky do spoločnej sprchy s ním? Stalo sa niečo? Aspoň sa nemusím obťažovať s výhovorkami, prečo nejdem, hoci by som najradšej šla. Ale musím sa udržať. Je to predsa môj klient.

Pozrela som na hodiny a uznala za vhodné ísť si robiť omietku a nejaký prijateľný účes, aby som Abemu nerobila hanbu. Zvolila som len jednoduché vlny, pretože nič zložitejšie sa mi robiť nechce a taktiež len jemný mejkap, aby som zvýraznila črty tváre. A to by bolo. V prípravách na pohovory už mám asi naozaj prax, keďže mi to trvalo dohromady asi pol hodinu. Viem, že aj Abe sa už pripravuje, no takticky som ho vyšachovala z tejto miestnosti. Už som však bola pripravená ísť za ním, skontrolovať ho, ako je na tom s prípravami, keď mi zazvonil mobil. Prečo mi Martin volá v takýchto neskorých hodinách? "Áno?" Stiahla som ruku z kľučky na dverách a prešla do stredu miestnosti. "Ahoj, ako sa tam máš? Dlho si sa neozvala." Len tri dni. "Mám tu toho veľa, stále som v jednom kole." Chcela som ešte niečo dodať, ale neviem čo. Ja ho nechcem počuť. "Chápem. Ako sa inak máš? Čo robíš?" Neznášam tieto otrepané otázky. Abraháma som sa toto nikdy nepýtala. Konverzácia šla sama. "Ehm, momentálne som s klientom, chystáme sa na jedno stretnutie." To vyznelo asi horšie, než som myslela. "Chystáte sa spolu? Ako chystáte? Anette, dohodli sme sa, že nič s ním nebudeš mať!" Jeho hlas začal znieť akosi zúfalo, alebo podráždene. Neviem to rozoznať. "Nie, to si sa len ty dohodol sám so sebou. Ale uvedomujem si, že si teraz nemôžem s ním nič začať." Zafučala som a posadila sa na posteľ. Aj od si povzdychol, ale úľavou. "To som rád." Chcela som mu povedať, že po projekte si s ním môžem začať kedykoľvek, no nevypustila som to. Nedokázala som... "Ani by to neklapalo. On chce deti a ja..." Rozhodila som rukami len tak sama pre seba. "A ty nemôžeš. Ja viem. Anette, dávaj si tam na seba pozor. Chcel som len vedieť, či si živá a zdravá." Milé od neho. Síce sa mi ten človek trošku sprotivil, stále ho mám rada. Len rada, ako kamaráta. Na nič viac sa nezmôžem. "Som v poriadku. Zajtra sa možno ozvem. Dobrú noc, už musím ísť." Milujem telefonáty, ktoré končím vetou "už musím ísť". Pri ňom to používam celkom často. "Dobrú." Tak, to by sme mali. Neplakala som, ani nič, ale intuitívne som si šla do zrkadla skontrolovať mejkap. "Anette? Kto ti vol...." Zrejme si domyslel, že už so hotová, no on nebol. Vtrhol sem len v trenkách a polorozopnutou košeľou, ktorá mu zakrývala akurát časti, ktoré by som nemala vidieť. A nemyslím tým jeho buchtičky, tie na mňa pozerali v plnej kráse. A z nejakých dôvodov nedopovedal vetu. Nemusí vedieť, kto mi volal. "Čo povieš?" Urobila som pomalú otočku, nech má čas si ma celú obzrieť. "Že Anette je aj to najkrajšie dievča pod slnkom." Nechápem, prečo na mňa tak ohromene pozerá. Však už ma v tomto outfite videl. "Môžem ťa pomilovať, prosím?" Teraz neviem, či to naozaj myslel tak seriózne, ako to povedal. "Nie." Odvetila som stručne, síce keby ma niekto takto pošle dočerta, zamrzí ma to. "Dobre." On vie, že tým nie som myslela áno, ale určite vie, že mám blok. Inak by to skúšal ďalej. "Inak, o čom ste sa to s Martinom bavili, že o tom nesmiem vedieť?" Jeho otázka ma zarazila ešte viac, než všetko dokopy za celých päť rokov. "Ty si mi rozumel?" Pokiaľ viem, Abe nikdy po slovensky nevedel, tak prečo sa ma teraz na toto pýta? "Možno si si len nedala pozor na jazyk, ktorým si sa rozprávala s Martinom." Žmurkol na mňa a tým ma dostal ešte do väčšieho pomykova. Komunikovali sme po slovensky, alebo nie? Totálne som na neho zostala pozerať ako vypukovaný puk. To som vážne tak mimo?

"Ty máš stále moje kreditky?" Spýtal sa ma, keď sme už boli v aute. Hups. "Možno?" Úplne som na ne zabudla a to som si ich plánovala vybrať, lebo som vedela, že v tom obtiahnutom tričku to bude vyzerať divne. "Okamžite mi ich navaľ naspäť!" Zľakla som sa, že sa na mňa naštval, ale nie je naštvaný. Len ich už chce naspäť. "Nebudem sa teraz hrabať v podprsenke!" Protiargumentovala som, pretože veď... nie. "Ja to kľudne urobím za teba." Zvýšil hlas, ale tentokrát už myslím, že to urobí. Čo teraz? "Kľudne." Vypadlo zo mňa rezignovane. Ja viem, uvedomujem si, čo som povedala. Stále ma zachraňuje fakt, že nie je čas na nič viac. "Už sa teším." Opäť ma pohladil po stehne. O pulzujúcom elektrickom prúde už nemusím ani hovoriť. "Tie plány máš?" Prešiel na inú tému. A vtedy ma trklo, že ja so sebou žiadne papiere nemám. "Hm.. nie." Odvetila som stručne na čo Abe trošilinku strhol volant, ale to asi len z počiatočného šoku. "Prosím?" Pozrel sa na mňa nervózne, pretože už sme boli skoro pri reštaurácii. "Mám so sebou tablet." Zaškerila som sa na neho, jemu očividne odľahlo, takže sme obaja boli šťastní. "Neznášam, keď mi robíš také stresy." Ešte nech mi vynadá a tento deň bude dokonalý. Všetky emócie v jednom dni. "Ja ti žiadne nerobím." To len on je domýšľavý. Keby počkal na môj dodatok, nebol by v strese. "Jasné. A ja som jednorožec." Zastali sme. Keďže som celý čas pozerala na neho, nevšimla som si, že sme už na mieste. "Vystupovať, sme tu." 

Keď sme prekonávali prvé schody do budovy reštaurácie, hlavou mi prebleskovala otázka, kedy a kde chce získať tie kreditky, keď ja ich stále mám u seba. Tlačia ma, ale nepriznám to. Chcem vedieť, čo urobí, aj keď sa to môže kedykoľvek zvrhnúť a bude to len moja vina. Rukou sa ma občas dotkne na drieku, čo vo mne vyvoláva pocity vzrušenia, bezpečia a všetkého, čo cítite pri svojej polovičke. A ja viem, že on moja polovička je. Ale môžem to zmeniť. Verím, že všetko sa dá zmeniť. Džentlmensky mi podržal dvere a vošli sme dovnútra, do preslávenej luxusnej reštaurácie v Barcelone. Neviem, prečo sme šli práve sem, ale dobre. Nesťažujem sa. Jeho priatelia sú na to asi dostatočne zazobaní. Pred vchodom priamo do miestnosti so stolmi je malá chodbička aj so zrkadlami. Návrhári budovy asi mysleli na to, že ženy sa chcú upravovať v každej situácii. Práve v tejto chvíli sme tu boli sami, čo sa dalo využiť. Akurát, keď už som si začala myslieť, že je tu až podozrivo ticho, som sa ani nemusela tentokrát zľaknúť, strhnúť, ani vyskočiť z kože, lebo som akosi sama od seba zostala opretá o stenu. Bol to taký jednoduchý a plynulý manéver, že nič nebolo nasilu a všetko šlo, akoby to bolo nacvičené. Jednou rukou sa zaprel do steny a druhú mal len priloženú k stene, aby som neušla. Ale nechcela som. Vedela som, že sa nič nemôže stať. Ale blížilo sa to. Blížil sa ten dlho spomínaný bozk. A keď už bol len kúsok od mojich pier, moja kontrolka vyslala varovné signály, ktoré sa nedali ignorovať. "Na pery nebozkávam." Zašepkala som rýchlo, aby som to stihla ešte predtým, než sa naše pery spoja. Kúsok odo mňa odstúpil, hlasno vydýchol a pozrel sa do zeme. Ale nebol sklamaný, naopak sa usmieval. "Fajn." Pozrel sa mi do tváre, ale stále som na ňom nevidela to sklamanie. Čo sa deje? Má niečo za lubom? "Tak na pery nie." Mohla som tak veľmi čakať, že to len tak nezastavím. On ma normálne začal bozkávať. Na krku, dekolte, zase na krku, ale na pery nie. Cítim, ako sa mi vytvárajú cucfleky. Zahryzla som si do pery, lebo aj ja som chcela bozkávať, ale nemohla som. Môžem len vnímať mučivé dotyky jeho pier na mojej pokožke. Ako je možné, že cez túto chodbu ešte nikto neprešiel? Ako je možné, že nás nič nevyruší? Ako tu mám zostať ešte šesť dní bez toho, aby som s ním niečo mala? Je to vôbec možné? Vedela som, čo sa stane. Nie, že by idiot šiel do tej podprsenky z vrchnej časti trička. Nieee, on mi musel vyhrnúť moje úhľadne zapravené tričko a šikovne našiel tie kreditky. A skončilo to. "Odteraz až po koniec večere, si moja priateľka. A nepýtam sa ťa." Žmurkol na mňa, vyčaril oslňujúci úsmev, a ja som mohla odpadnúť. Čo sa to tu práve stalo? 

Čauky mňauky, kočeny. Dva týždne bez kapitoly? No, ja viem, poďte ma zabiť. :D Nestíham žiť, strašne veľa toho mám do školy, teraz pred Vianocami chce každý portrét, takže, no.. je toho veľa. Som tu len na skok, aj toto je len taká jednohubka, 1500 slov. Dúfam, že ste si ju užili a čoskoro bude veľká kapitolka aj s obrázkami, toto je len také na dobrú nocku. Tak teda vážne buenas noches a nezabúdajte, že som vás týmto chcela potešiť. Ľúbim vás. :*