Dangerous World

77. Medzi rečou

Anette 

Keď som prišla do práce, panoval tu ešte väčší zhon, než včera. Opýtala som sa kolegyne, že čo sa to tu deje, no neodpovedala mi, pretože bola zabratá nejakými prípravami. Zdeptalo ma to, pretože mne žiadnu dôležitú úlohu nedali a tým pádom som nadobudla pocit, že ma ani nepotrebujú, ba nechcú zapojiť. Ale chcela by som aspoň vedieť, čo sa chystá. 

Kdesi-čosi som započula, že budeme mať vzácnu návštevu, o tom som už vedela, takže žiadne nové informácie. Rýchlo som na tieto malichernosti zabudla, pretože ma čakalo veľa práce, vrátane hľadania zakladača s dokumentami. Neviem, či je to začarované, ale zrovna červené zakladače sa mi vždy stratia. No nič, keď to budem najmenej hľadať, vtedy to nájdem, našťastie to neponáhľa. Sadla som si za počítač a otvorila dokument s Abrahamovym návrhom, presliedila všetky výkresy a vytlačila ich všetky opäť nanovo. Ach, toľko zbytočne výhodného papiera. Chúdence stromy. Keďže výkresy sú nakreslené na najväčší možný formát, ktorý môj ploter dokáže zo seba vypľuť, chvíľu trvá, kým sa všetky vytlačia. Medzitým som si chcela pripraviť technickú správu, ktorú už mám vytlačenú, našťastie. Treba ju len zopnúť, preto som si dôkladne skontrolovala papiere, či sedí ich poradie, úhľadne ich zarovnala o stôl a keď som ich chcela zopnúť, niekto mi zaklopal na dvere. "Ďalej." Zamrmlala som si a zatiaľ, čo sa otvárali dvere, som vypla dokument v počítači. "Anette, prišiel za tebou zákazník." Oznámil mi Martin, tak som zdvihla oči, aby som si aspoň pozrela, kto sa opovažuje ma vyrušiť. "A... Dobrý deň." Prepla som hneď na španielčinu, no keďže je prítomný aj môj nadriadený, som povinná rozprávať v jazyku, ktorému rozumie aj on. Takže angličtina. "Dobrý deň." Odzdravil ma charizmaticky a popravil si kravatu na košeli. V hlave sa mi okamžite premietli okamihy z rána. Zachvela som sa pri spomienke na to, že som sa dnes ráno vedľa neho zobúdzala. A teraz sa mám tváriť, že je to môj klient a je medzi nami čisto profesionálny vzťah. Oh, Abe, čo mi to len robíš. "Anette, nechám vás, ja si potrebujem ísť ešte niečo zariadiť." Nedôverčivo sa na mňa pozrel a bolo na ňom vidno, že by najradšej zostal s nami a dal na nás pozor. No osud to zariadil inak, a ja sama som zvedavá, ako dnešok dopadne. Martin opustil miestnosť a my dvaja sme osameli. "Čo tu, dopekla, robíš?" Spýtala som sa ho hneď, ako sa zatvorili za Martinom dvere. "Vravel som ti, že tu niečo mám. Hádam si si nemyslela, že sa s tebou rozlúčim tak sucho." Rukou ma chytil okolo pása a pritiahol k sebe, pobozkal ma a potom ešte raz, a ešte, a ešte. "Chceli sme sa predsa ešte rozlúčiť." Námietla som, no rýchlo mi v hlave došlo, že objatie na letisku je suché rozlúčenie. "Však sa rozlúčime." Usmial sa a oprel si čelo o to moje, hoci som o hlavu a pol nižšia než on. Nechápem, ako sme to dali. "A prečo si teda tu?" Akože nie, že by som nebola rada, ale musíme sa aspoň tváriť, že niečo spolu konzultujeme. Síce by sme mohli, ale to by bolo o inom. "Ja som vlastne prišiel slečnu pozvať na schôdzku." Dnes z neho charizma vyžaruje zo všetkých pórov. "Na rande?" Spýtala som sa zamyslene a začala sa tváriť, že neviem, či mám čas. "Hm, áno, rande." Zaškeril sa, zatiaľ čo sa mi celý čas pozeral do očí. "Som očarený vašou krásou, preto by som si nedopustil, keby odídem bez toho, aby som vás pozval na kávu." Ah, tieto divadielka zbožňujem. "Ale pán sa bude musieť vysporiadať s tým, že nemám čas na schôdzky. Mám totiž priateľa." Povedala som mu, na čo sa on zatváril sklamane. "Čo oči nevidia, to srdce nebolí." Chytil ma za ruku a chvíľu sa s ňou pohrával. "Ale mňa to bude bolieť." Odpovedala som mu s úsmevom. "Ľúbite svojho priateľa?" Ruku mi začal dvíhať trochu vyššie. "Najviac ako sa len dá." Priložil si ju k ústam, prešiel palcom po prstoch, "som si istý, že aj on vás," a pobozkal mi ju. Je to tak krásny okamih, že teraz, aj keby som mala zákaz vystrčiť päty z kancelárie, by som s ním šla aj na koniec sveta. "Tak čo, slečna, pôjdeme na rande a vášmu priateľovi to nepovieme, hm? Sľubujem, že budem diskrétny." Žmurkol na mňa. No, čo som mu mala povedať? Asi budem musieť Abemu zatajiť, že som bola s Abem vonku. Znie to divne, ale páči sa mi táto hra. 

Cez Martina a moje kolegyne sme sa predrali len ťažko, no nakoniec sme to zvládli. Samozrejme, že moji spolupracovníci na nás pozerali trochu podozrievavo, ale myslím, že nič netušia. Teda, ak nevideli tie bozky v mojej kancelárii cez presklenú časť steny. Hups. Vychádzajúc z budovy sme sa však už držali za ruky a mne osobne bolo už jedno, kto nás uvidí. Som s ním a to je podstatné. "Kam by si chcela ísť?" Spýtal sa ma, zatiaľ čo sme hľadali na parkovisku moje auto. "Na koniec sveta." Odpovedala som ako zamilovaná pubertiačka. "Raz ťa tam zoberiem." Odpovedal mi a otvoril dvere na strane spolujazdca. Zostala som na neho pozerať, že čo to robí. "Dnes som šofér ja." Dal mi pusu na nos a posadil ma. Zabuchol za mnou dvere, obišiel auto a posadil sa na miesto šoféra. 

"Aj mi povieš, čo máš v pláne so mnou urobiť?" Spýtala som sa ho, keď sme vychádzali z parkoviska. "Kde tu majú najlepšiu zmrzlinu?" Vyšlo z neho neisto, keď sa venoval dávaniu prednosti. "Myslím, že najlepšiu majú v Barcelone." S úsmevom som si spomenula na naše dobrodružstvo s Anabelle, keď sme pobehali všetky zmrzlinové stánky v meste, až nám z toho bolo zle. Zopakovala by som si to, no neviem, ako by sa teraz naša tehotná An k tomu postavila. "Anette, teraz Barcelonu nestíham. Keby povieš včera večer, dobre, ale ja musím byť poobede v Londýne, takže to si necháme nabudúce, hej?" Nečakala som takúto odpoveď, ale namiesto tej mojej som ho chytila za ruku a než som stihla čokoľvek povedať, on rýchlo preradil, preplietol si so mnou prsty a pobozkal mi ruku. Pri tom stále pozeral na cestu a vyzeralo to na plne bezpečnú jazdu. "Tak kam ideme?" Nemôžem sa len tak vzdať. Musím vedieť, aké má plány. "Uvidíš." Netrvalo ani dlho a dostali sme sa na diaľnicu, minuli sme niekoľko smerových tabúľ a ja som začala tušiť, kam naša cesta vedie. "Myslíš, že vo Viedni majú dobrú zmrzlinu?" Spýtala som sa ho, zatiaľ čo on ma škrabkal na stehne. Neodpovedal mi, len ma objal okolo pliec a začal ťahať k sebe. Zľakla som sa, že je to viac nebezpečné, no on sa ku mne otočil tvárou a pobozkal ma. Na diaľnici, v 120km/h ma začal bozkávať. Blázon. Bála som sa, no dôverovala som mu. A cítim sa úžasne. "Určite." Odpovedal mi potom a znovu sa plne venoval riadeniu, až na to, že ma stále objímal, teda držal okolo chrbta. Takto sa chcem cítiť každý deň. 

"A čo tvoj let?" Spýtala som sa ho, keď sme parkovali na jednom parkovisku, na ktorom netuším, ako sa mu podarilo nájsť parkovacie miesto. "Let mám o tri hodiny, kufor vzadu, letím odtiaľto, kúpil som si inú letenku." Odpovedal mi stručne. "Už si bol niekedy vo Viedni?" Nadhodila som, keď sme sa obaja chytili za ruku a vykročili do ľuďmi preplnených ulíc. "Bežne sem chodíme na kávu." Odpovedal mi s miernym úškrnom. Capla som ho po ramene, nech si nerobí srandu. "Áno, chodím sem, keď tu mám koncert, ale tuším sme tu boli aj pozrieť trhy. Nepamätám sa, no viem, že som parkoval na tamtom parkovisku." Obzrel sa za mojím autom. "Čo ti tu kúpim?" - "Nič predsa, Vianočné trhy teraz nie sú a ja potrebujem k šťastiu len teba." Zastali sme, teda ja som zastala, naklonila sa k nemu a nadlho ho pobozkala, a úprimne mi je fuk, že stojíme uprostred davu a všetci nás musia obchádzať. "Takže mi chceš medzi rečou navrhnúť zásnuby?" Potmehúdsky sa na mňa usmial. Možno že aj áno, no to by si musel najprv vedieť o mojom krutom tajomstve, zlatíčko. "Na to je ešte čas." Odpovedala som bez zbytočných rečí a pokračovala ďalej v ceste. 

Hoci je začiatok leta, Viedeň má pre mňa stále akési čaro. Či už cez Vianoce, alebo teraz. Prechádzame sa ulicami, stretáme veľmi veľa ľudí, ktorí sa chcú s nami fotiť a rozprávať, takže čas nám plynie ako po masle. Aj bez tých ľudí by som sa dokázala s ním zabaviť, no toto bolo pekné obzvláštnenie. "Anette, len tak medzi rečou, za akú dlhú dobu sa začne s výstavbou?" Prekvapilo ma, že si aj spomenul na svoj dom. Popravde som už mala pocit, že oň ani nemá záujem. "Vybavujeme služobnú cestu do Miami a keď dostaneme povolenie stavať, hneď začneme. Prečo? Už chceš ísť bývať?" Pichla som ho do boku prstom. "Au, nie, teda áno. Nemôžem sa dočkať, ako si budem na terase pri rannej káve skladať básničky." Zasníval sa, na čom som sa musela zasmiať. On a ranné vtáča - to mi je novinka, on a básničky - ešte väčšia. "Hej? Dáš sa na kariéru básnika?" Zarehotala som sa. Hej, dobre, skladá piesne, ale že by mu tak šli aj básničky? "Samozrejme. Neveríš mi?" Nadvihol jedno obočie. Ani som sa nemusela na neho pozrieť a vedela som, že to urobil. "Zlož mi nejakú básničku." Tu a teraz, chcem báseň. Ak nejakú naozaj zo seba vyprodukuje, ja si ho asi na férovku vezmem. "Hm... " Zamyslel sa a asi zistil, že to nebude také jednoduché. "Medzi rečou, pri..." Pozrel na zmrzlinu, no zavrtel hlavou a opäť sa zamyslel. "Medzi rečou, pri prechádzke mestom," poobzeral sa po ďalšej inšpirácii, "medzi rečou, keď v posteli držím ťa," môžem očakávať ďalšie 'medzi rečou'? Asi tridsať sekúnd premýšľal nad ďalšími slovami. Potom ma schytil okolo pása, "medzi rečou naznačím ti gestom," oprel ma o stenu budovy, vedľa ktorej sme šli, "medzi rečou poviem ľúbim ťa." 

Celý výstup zakončil dlhým bozkom...