Dangerous World

76. Láska, hoci slepá je, sa nestratí

Anette

Pri objatí sa mi automaticky tep srdca zosynchronizoval s tým jeho, aj keď mi moje srdce šlo vyskočiť z hrude. V hlavne sa mi hneď vynorilo niekoľko otázok, no nechala som ich v úzadí, pretože moje pery momentálne zabáva niečo iné. Cítiť ho pri sebe je ten najúžasnejší pocit na svete, to garantujem každému. Takú spokojnosť a úľavu som nezažila už dlho, vlastne odkedy som s ním nestála na pódiu, ale to tiež nebolo dlho. "Č-čo tu robíš?" Vykoktala som pomedzi vášnivé bozky, zatiaľ čo som visela okolo jeho krku. "Pššt." Chytil mi sánku do rúk a palcom prešiel po mojich perách a líci. "To nie je podstatné." Zašepkal mi do pier a obaja sme uznali za vhodné presunúť sa niekam inam, pretože stáť v strede chodby nie je príliš praktické. Mám pocit, že za ten čas, čo som tu nebola, si Abe dokonalo zmapoval môj byt, pretože bez žiadnych zaváhaní prešiel do mojej spálne. Tam ma hodil na posteľ, no nezvrhlo sa to tam, kam to smerovalo. Ľahol si nado mňa, dlho ma pobozkal a zadíval sa mi do očí. "Chýbala si mi neskutočne." Povedal mi roznežnene, na čo som sa neubránila úsmevu, ktorý naznačoval, že sa pomaly ale isto roztápam. "Ty mne viac." Zašepkala som mu na oplátku. Nie, nepokračovalo to tam, kde si myslíte, vy nadržané prasiatka. Užívali sme si prítomnosť toho druhého v objatí a tichu. Niekomu sa to môže zdať čudné, že sme sa nevideli tak dlho a nerozprávame sa, no ja som spokojná práve tu a teraz, bez zbytočných slov. Mam cely život na to, aby som sa s ním rozprávala. Teraz si ho chcem užiť. Kým je tu, so mnou, objíma ma a všetko je dokonalé. Do izby za nami pribehla aj Maya, ktorá si ľahla neďaleko našich prepletených nôh. Zasmiala som sa, pretože Mayin chvost ma pošteklil na chodidlách. "Mala by som sa ísť osprchovať." Poznamenala som. Po celom dni som najvhodnejší adept na poriadnu očistu. "Hm, máš pravdu, mali by sme sa ísť osprchovať." Tváril sa, že sa nachvíľu zamyslel. "Mali?" Nadvihla som jedno obočie a podoprela sa lakťom. "Nemôžem riskovať, že sa mi tam utopíš. Musím tam ísť s tebou, aby som dal na teba pozor." Zaargumentoval mi a bolo. Zachechtala som sa a prikývla.

"Čo ak sa utopíme obaja?" Spýtala som sa ho so strachom v očiach, zvliekla zo seba handry a podišla k nemu. "Aspoň umrieme spolu." Jeho odpoveď ma okamžite dostala do šoku, zostala som na neho prekvapene civieť, no potom moje kolieska v hlave znovu zapli a došlo mi, že žartuje. Zasmiala som sa na tom. "Anette, myslím to vážne. Chcem s tebou umrieť." Vážne sa na mňa zahľadel a rukami mi prešiel po predlaktiach a nakoniec si so mnou preplietol prsty. "A-ale, ale..." habkala som, pretože som presne nevedela, čo chcem povedať. "J-a som si robila len srandu." Povedala som mu šoknuto. Moje podvedomie si automaticky začalo spájať koniec života so svadbou, svadbu s deťmi a deti s.... "Ja nie. Nepochybujem o tom, že s tebou chcem stráviť zvyšok života." Kam touto témou smerujeme? Len dúfam, že niekde vo vrecku trenírok nemá schovaný prsteň, lebo zásnuby v nahote sú to posledné, o čo stojím. A v neposlednom rade, svadba takisto. "Ah, Abe, to sú príliš odvážne slová." Vykoktala som sa, no moje kolieska stále ohromne civeli na celú túto situáciu. "Ja sa ich nebojím. Ty snáď áno?" Nadvihol mi prstom bradu, čím má donútil pozrieť sa mu do očí. Som si istá, že sme pre teba stvorení, no fakt, že tam dolu niečo nie je v poriadku a zabraňuje mi to mat deti, mi rozsvieťuje kontrolku v hlave až príliš jasne na to, aby sa dala ignorovať. "Ehm, neriešme také veci teraz." Odkašľala som si a prešla zrakom na sprchu. "Nie, Anette..." Pritiahol si ma späť, keď som vykročila smerom k vani. "Konečne nám nič nebráni byť spolu a mám pocit, že nie si s tým spokojná." To mi povedal úplne vážne, až mi prešli po tele zimomriavky. "Som s tým viac než spokojná. No, ja neviem, nechcem to teraz riešiť. Milujem ťa a chcem s tebou zostať do konca vekov, ale.." - "Žiadne ale nie je, stačí, že chceš." Prerušil ma a povzbudivo sa na mňa usmial. Mám to brať ako znamenie, že mu nemám nič hovoriť? Zatiaľ nie. Ešte nie je ten správny čas. 

Sprcha prebehla  úžasnej atmosfére. Na problémy som rýchlo zabudla, keďže to už za problém považovať nemôžem, a okrem toho mám momentálne úžasný život. S ním po boku. "Dokedy si tu?" Spýtala som sa ho, keď sme spolu ležali v posteli, on mal okolo mňa obmotanú ruku a ja som mu počúvala rytmus srdca. Namrzene vydýchol a pritisol si ma bližšie. "Len do zajtra, poobede odlietam do Londýna." Hneď na to ma pobozkal na temeno hlavy. Zostalo mi smutno, pretože mi došlo, že si ho nestihnem naplno užiť. A bohviekedy sa znovu stretneme. No kontakt medzi nami tiež nie je úplne ideálny, keďže on väčšinu dňa ani nevie, kde má telefón a ja sa tiež nemôžem venovať len správam. "Oh, aha..." Vyšlo zo mňa sklamane. Myslela som, že tu bude aspoň dve noci, aj keď som to mohla tušiť, pretože má turné. Vlastne ani neviem, ako sa mu podarilo vybaviť takéto voľno. "Prepáč." Zašepkal mi do vlasov. "Ja ti nemám čo prepáčiť, som rada, že si aspoň teraz nachvíľu tu." Chcelo sa mi plakať, ale držala som sa. Ani neviem prečo, ale ubíja ma pocit, že s ním nebudem môcť znovu nejaký čas byť. "Mali by sme vyriešiť problematiku tohto oddelenia." Povedal mi odhodlane. Je pravda, že v podstate nemáme žiadne zábrany, keďže ja som tu len kvôli práci a predsa nemôžeme takto fungovať celý život. "No, bohužiaľ, ja si tu budúci rok budem robiť ešte kurz architektúry." Poznamenala som. Zatiaľ som nad tým len uvažovala, no zistila som, že to potrebujem. "Počkaj, ale však si študovala architektúru, nie? Načo kurz?" - "To je pravda, no potrebujem doplnkové štúdium, pretože sme na škole nedokončili všetky slohy a chýbajú mi v práci. Je to len na dva mesiace." Vysvetlila som mu stručne. "Ale dovtedy môžeš žiť v Barcelone." Aj tak ho to neodradilo, ale to som mu zabudla povedať jeden podstatný detail. "Hradí mi ho moja firma a podmienkou je že minimálne do konca kurzu musím zostať zamestnancom." Túto podmienku mi dal Martin, no som si istá toho, že to tak je aj reálne, pretože nikto nebude hradiť kurz niekomu, kto pre firmu už nič viac neurobí. "To chceš byť do budúceho roka tu, hej?" Spýtal sa ma podráždene, z čoho čítam, že by sme sa mohli dnes ešte pohádať. "Pravdepodobne." Odpovedala som potichu. Nič viac s tým nemôžem robiť. "To nemôžeš myslieť vážne. Mám ešte rok čakať, kým ťa budem mať doma?" Nič som mu na to nepovedala, proste všetko je jasné. Treba sa s tým len zmieriť. "Vieš, že pri mne nemusíš pracovať, však?" Povedal mi po chvíľke odmlky. "Ale ja chcem." Samozrejme, že so  to počula už veľakrát predtým, až sa mi to zarylo do mozgu, ale ja proste nechcem sedieť len tak doma. "Môžeš nastúpiť na staré miesto hlavnej tanečníčky." - "Zajtra sa o tom porozprávam s Martinom." Odpovedala som mu a snažila sa zaspať. Ničí ma riešiť budúcnosť.