Dangerous World

64. Nevyslovené odpovede

Abraham 

Viete si predstaviť, ako veľmi ma bavia tie vykoľajené pohľady Anette? Hádam si nemyslela, že keď mi povie, že na pery nebozkáva, tak sa otočím na päte a odkráčam. Povedala na pery. A pery nie sú celé telo. Takže šach-mat. "Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?" Spýtala sa ma s prekvapením v tvári, zatiaľ čo si zahŕňala tričko späť za pás. Mal som také neskutočné šťastie, že okolo nikto nešiel, lebo toto sa na verejnosti naozaj nepatrí. "Bral som si kreditky." Zamával som jej nimi pred očami a provokatívne si ich zasunul do peňaženky. "Mohol si si ich aj pokojne vybrať inak. Napríklad mi povedať, aby som ti ich dala." Naštvane po mne zazrela, ale červenala sa. Jasné, že sa jej to páčilo. Inak by mi už dala facku. "A ty si myslíš, že som to urobil kvôli tým kreditkám? Bože, Anette." Zachechtal som sa a otvoril jej dvere do samotného srdca reštaurácie. Keby tak moc chcem, tak to zaplatím hotovosťou a kreditky jej kľudne nechám. "A kvôli čomu potom?" To sa teraz len robí, aby som jej to povedal narovinu, alebo jej to naozaj nedochádza? Neodpovedal som jej. Ak zostane čas, odpoviem jej neskôr. "Aha, tam sú." Chcel som sa spýtať recepčnej na číslo stola, ale nebolo to potrebné, keďže som svojich kamarátov videl už z diaľky. "Sústreď sa. Stredobodom pozornosti budeš dnes ty." Asi som ju mierne vyviedol z miery, keďže obaja vieme, že v jej vnútri sa teraz miešajú všetky pocity dokopy. Najradšej by ma nakopala, že som ju takto rozhodil. "Ešte dnes večer ťa zabijem." Precedila cez zuby  a pomaly kráčala k stolu. "Iba ak by si ma pomilovala k smrti." Pošepkal som jej a chytil ju za pás, aby som ju nasmeroval na správny smer. Neodpustil som si to. Chcel som, že si zahryznem do jazyka, ale... už nebudem, sľubujem. "Vážení, dovoľte mi predstaviť architektku pre dnešný projekt, Anette Lohanovú." Anette Mateo. Áno, to je ono. Obaja moji priatelia a ich priateľky sa zdvihli a s Anette sa zoznámili. Domenico s Lucianou a Leo s Martinou. "Ruky bozkávam, krásna slečna." Povedal jej Leo, čomu som bol prekvapený, keďže viem, že Martina je dosť žiarlivá. Ja som sa rozhodol, že dnes večer žiarliť nebudem. Anette sa tvári dosť neisto, ale ja verím, že to dnes zvládne. Dával som si záležať na tom, aby tie krvavé značky lásky neboli tak moc vidno. Večer dielo ešte dokončím.  Večera prebieha zatiaľ vcelku úspešne. Objednali sme si len misu s rôznymi druhmi jedla, ktoré by sme mohli nazvať ako občerstvenie k posedeniu. Áno, znie to zvláštne, keďže sme v takej nóblreštaurácii, ale tu sa zvykne organizovať mnoho pracovnýchstretnutí a tak do jedálnička zahrnuli aj takéto malé pochúťky.Dokonca aj samotný názov „kapitoly" pre tieto jedlá sa volá Kpracovnému stretnutiu. „...v poprednej časti som plánovalavysadiť palmy alebo ovocné stromy, ale keďže mladý pán mi ešteneodsúhlasil návrh, nemôžem k nemu priložiť plány kanalizácie, kvôli koreňom." Zazrela po mne a ďalej sa venovala mojim dvom kolegom. Tí obaja na mňa pozreli aj s ich frajerkami a pousmiali sa. Leo dokonca nadvihol obočie. Neviem, čo to malo znamenať. Začali sa ďalej rozprávať o tom projekte a mňa si všímali len tie dve. Rozprávali sa medzi sebou, no popri tom behali pohľadom po mne. Ja som sa zapájal do debaty o mojom domčeku, pretože predsa len je to môj dom, ale keď prešla téma na odborné termíny, tak som šiel do úzadia. V návale nudy mi do rany prišla správa od Leóna. "Čo robíš?" Napísal mi, čo mne prišlo divné, lebo nikdy mi toto priamo nepísal a okrem toho dnes večer chcel niekam ísť. "Nič moc, prečo?" Aj tak to tu asi čoskoro skončí. Anette už nemá čo povedať a snaží sa ignorovať poznámky na to, aby si s nimi vyšla von, alebo podobne. A vo mne to tiež vrie, keď vidím, ako sa vždy na mňa pozrie a pohľadom mi dáva najavo, že sa jej to nepáči.  "Sme v pizzerke, nedôjdeš aj s Anette?" Opísal mi vzápätí. Mobil s otvorenými správami som pomaly posunul Anette do zorného poľa, nech si to prečíta. O tri sekundy neskôr mi prikývla. No super, takže o večerný program mám postarané. Anette sa mi však ani po tomto nezdala akási nadšená. Už odkedy bola po tréningu taká smutná, mám pochybnosti, či sa niečo nestalo. "Ak sme vyriešili všetko, čo sme mali, ospravedlňte ma." Povedala diplomaticky Anette a odišla. Vybrala sa smerom, kde zvyknú byť toalety, nešla smerom k východu. Všetci moji štyria spoločníci sa na mňa zmätene pozreli a ja som mohol vymýšľať dobrú výhovorku. "Netuším, čo sa stalo. Celý deň je taká čudná." Vysvetlil som im takto v skratke, predsa nemusia vedieť, čo sa presne deje. Aj keď sa sám to neviem, myslím si, že sa to všetko deje kvôli tomu, čo som dnes povedal o deťoch. Teda o tom byť v tehotenstve veľká. "Ospravedlňujem sa." Povedal som im pokorne, však čo iné mi zostávalo. "To je v poriadku. My už aj tak pôjdeme, máme ešte program." Skvelé, takže sa z toho nemusím vyhovárať prvý. "Samozrejme. Na Anette asi čakať nebudeme. Musím sa s ňou asi porozprávať osamote." Vstali sme a podal som im ruky, poďakoval, že dnes prišli a dostával nervy na Anette. Čo to má zase znamenať?